Ako hovoriť, aby nás deti počúvali

O knihe

• Ako poskytovať dieťaťu starostlivosť, ale nevychovať z neho rozmaznané dieťa.
• Ako komunikovať, aby ste získali spoluprácu svojich detí.
• Ako sa naučiť riešiť krízové situácie pomocou humoru.
• Ako pochváliť a ako pokarhať dieťa, aby k vám i v týchto okamihoch pociťovalo lásku.
• Ako uznať pocity dieťaťa a ako presmerovať ich uhoľ pohľadu.
• Ako viesť dieťa k samostatnosti a zodpovednosti.
• Ako vymeniť dlhé vysvetľovanie a večné upozorňovanie za stručný pokyn a krátku poznámku.

Úryvok z knihy

Veľa kníh o výchove detí nám ako rodičom vytyčuje dôležitý cieľ pomáhať našim deťom osamostatniť sa, aby boli nezávislé, a naučiť sa fungovať ako individuálne osobnosti, ktoré sa budú v dospelosti schopné postarať samy o seba. Sme nútení brať naše deti nie ako našu malú kópiu alebo odnož, ale ako jedinečnú ľudskú bytosť s vlastným temperamentom, vkusom, pocitmi, túžbami a snami.

Ako im ale môžeme v tomto procese osamostatňovania pomôcť? Keď im dovolíme, aby si skúsili pomôcť samy sebe, aby mali šancu popasovať sa s vlastnými problémami a aby sa učili zo svojich vlastných chýb.  Je však oveľa ľahšie o tom hovoriť, ako to neskôr viesť do praxe.  Stále si pamätám, ako moje dieťa zápasilo so šnúrkou na topánke a ja som ho asi desať sekúnd pozorovala. Nakoniec som sa ale aj tak zohla a pomohla mu šnúrku zaviazať.

A tiež mi stačilo len naznačiť, že sa moja dcéra pohádala s kamarátkou, a ja som hneď vyskočila a utekala som jej poradiť.

Ako som ich teda mohla naučiť vyskúšať si porážku a učiť sa z vlastných chýb, keď jediné, čo mali v popise práce, bolo poslúchať ma?

Možno sa pýtate: „A čo je zlé na tom, pomôcť svojmu dieťaťu zaviazať šnúrky, poradiť mu, keď sa s niekým háda alebo keď robí chyby? Napokon, sú ešte malé a nemajú ešte skúsenosti. Naozaj sú závislé na dospelých okolo seba.“

(Úryvok zo 4. časti - Podporovanie samostatnosti)