Empati karty

O knihe

Ako sa karty používajú?

Predovšetkým intuitívne, nenásilne a kreatívne. V zásade sú možné dva spôsoby práce s kartami – individuálny alebo s väčším počtom osôb. Pri práci s kartami postupne prechádzame príbehmi a vždy na dvoch miestach nás Martin vyzýva, aby sme sa vcítili, zamysleli a poradili.

Ak karty používa viac osôb naraz, napríklad dospelý spolu s dieťaťom alebo skupina detí, potenciál kariet sa násobí. Každá z kariet nám otvára možnosť spoločne zdieľať svoje príbehy, ktoré sa nám pri čítaní a premýšľaní vybavia. Je to jedinečná cesta nielen pre učenie sa vzorom, ale tiež k vzájomnému zbližovaniu.

Na kartách sú zvýraznené rámčeky s otázkami. Odpovede na ne plynule nadväzujú. Vždy však ide iba o návrh, jednu z možných odpovedí či riešení. V rovnakej situácii môžu ľudia prežívať rôzne pocity, mať rôzne potreby a skúsenosti, a preto je pochopiteľné, že aj rôzne reagujú. Pri práci s kartami na to pamätajme a dajme priestor všetkým nápadom a náhľadom, ktoré či už ako dospelí alebo deti budeme mať. Keď ide o prežívanie, neexistuje dobrý alebo zlý pocit, a preto nie sú ani správne a nesprávne odpovede či riešenia. Snáď len viac či menej obratné a efektívne.

Obzvlášť pre mladšie deti môže byť náročné vymyslieť vhodné reakcie alebo riešenia niektorých situácií. To je v poriadku. Karty je možné používať zjednodušene alebo pracovať s nimi a príbehmi kreatívne - napríklad si situáciu zahrať ako scénku. Tým možno proces učenia ešte viac prehĺbiť. Empatii, porozumeniu a láskavosti sa človek učí celý život, krok za krokom. Empati karty predstavujú jednu z možností, ako podporiť svoje deti na tejto ceste. Tak, aby sa z nich raz stali uvedomelí a láskaví dospelí so schopnosťou vytvárať si a udržiavať napĺňajúce vzťahy.

Úryvok z knihy

Smútok utiekol

V týchto pretekoch ma nemôže nič zastaviť. Odhodlane vyrážam a hneď sa radím medzi prvých. Keď sa v diaľke objaví cieľová rovinka, dám do behu zvyšky energie. Začínam pociťovať silnú únavu v nohách. Len vydržať! V tom okamihu okolo mňa prebehne iný chalan a ďalší mi je v pätách! To snáď nie! Začnem sa sústrediť, musím zafinišovať. Do cieľa nakoniec dobieham ako tretí a hneď po odovzdaní cien miznem. Na víťaza sa nemôžem ani pozrieť.

Čo myslíš, ako sa teraz cítim?

Je niečo, čo by mi teraz pomohlo?

Som sklamaný, smutný a zároveň prekvapený. Nezvíťazil som! Som taký naštvaný. Na tých dvoch, čo ma predbehli, i na seba. Mám pocit, že som zlyhal. Hanbím sa a chcel by som sa niekam vypariť. Hoci za mamou. Bude tiež sklamaná?

Poradíš mi, ako si teraz môžem pomôcť? 

Sadnem si na trávu. Pohľad mi trochu zahmlievajú slzy. Všímam si, že srdce mi už nebije tak zbesilo. O to viac ale cítim, ako sa mi v hrudníku všetko sťahuje. Zatváram oči, iba dýcham a pozorujem, čo sa vo mne deje.

Po chvíli zreteľne vnímam všetky svoje pocity. V duchu sa pozdravím so svojím smútkom: „Dnes som nečakal, že sa stretneme. Ale čo už. Nejak to s tebou zvládnem, kým zase odídeš.“ Pomaly vydychujem a len sledujem, ako sa smútok postupne prestáva dožadovať pozornosti. Sám seba potom potichu uistím: „To bude dobré, Martin, to prežiješ. Urobil si všetko, čo sa dalo.“ Ešte chvíľu sedím a pozorujem dianie na pretekoch.

Neďaleko vidím víťaza a zrazu si uvedomujem, že všetok hnev je preč. Zamávam na neho a zavolám: „Vďaka za preteky, teším sa na ďalšie!“ A myslím to vážne. Vlastne som aj celkom spokojný. Viem, že som dal do toho všetko a bol to fakt super napínavý zážitok. A to nie je málo.