Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva 2

O knihe

Autorky konštatujú, že výchova by nemala byť ťažká. Rodičia by nemali mať pocit, že sú večne zapletení do mocenských bojov s deťmi a že je tu len podráždená mama či rozčúlený otec. Nemali by ignorovať svoju odolnosť voči psychickej záťaži a automaticky plniť všetky želania a potreby detí. V rodinnej štruktúre, kde majú všetci členovia dosť rokov na to, aby vnímali perspektívu toho druhého, treba rovnakou mierou zohľadňovať potreby všetkých. Prirodzene, nevyhneme sa ťažším obdobiam, ale celkovo by mali všetci – deti aj dospelí – vnímať spolužitie ako ľahké a pekné. Vtedy je rodina na správnej ceste. Životný úsek od piatich do desiatich rokov je ideálny na to, aby sme svoje deti zoznámili s dôležitými spoločenskými pravidlami.

Mama, ja SAMA! – a kde je moje plyšové zvieratko? Päť až desaťročné deti sú vystavené striedavej sprche pocitov a názorov – doma, na ihrisku či v triede. A rodičia spolu s nimi. Oplatí sa však aktívne prijímať výzvy tohto nesmierne dôležitého časového úseku výchovy. V tomto období sa totiž kladú základy stabilného osobnostného rozvoja a „znesiteľnej“ puberty. Pomocou príkladov z vlastných rodín a zo svojho úspešného rodičovského blogu, ako aj poznatkami z psychológie a výskumu mozgu autorky odhaľujú a búrajú zastarané výchovné mýty. Množstvo užitočných rád skoncuje so zúfalstvom a bezradnosťou na rodinnom fronte.

Úryvok z knihy

Empatia namiesto vyhrážania či odmien

Keď sa rodičia oháňajú dôsledkami, zákazmi alebo odmenami, učia deti správať sa spoločensky primerane, dovolávajú sa svojej telesnej, finančnej alebo psychickej sily. To znie hrozivejšie, ako to myslíme. Rodičia sú trénermi svojich detí a rozhodujú, kedy porušili pravidlá a ako ich potrestajú. Keď na ihrisku dieťa hádže piesok, možno rozhodnú, že z ihriska odídu, ak to dieťa spraví ešte raz. Keď dieťa stále chodí domov neskoro, môžu mu na istý čas uprieť právo niekam chodiť samo, kým si nevypestuje väčší pocit zodpovednosti. Keď sa súrodenci hlasno hádajú, rodičia ich môžu rozdeliť a zatvoriť do oddelených miestností, kým sa deti neupokoja. Rodičia stoja takpovediac na vyššej mocenskej úrovni ako deti – rozhodujú o tom, čo je správne a čo nie. Dobré správanie podporia pochvalou alebo odmenou, zlému správaniu zamedzia trestom, prípadne logickými dôsledkami...

Práve toto je jedno zo slabých miest výchovy chváliacou alebo trestajúcou mocnosťou. Znázorníme to veľmi zjednodušene a schematicky: keď rodičia vychovávajú dieťa takýmto spôsobom, v mozgu sa vytvárajú pomerne krátke nerozvetvené neurónové dráhy. Pre jednoduchosť ich pomenujme nervové dráhy „ak-tak“. Zaktivujú sa len vtedy, keď za chrbtom stojí mocnosť. Ak sa však človek cíti nepozorovaný, vtedy sa neaktivujú alebo sa aktivujú len čiastočne. Keby si to rodičia nevšimli, dieťa na ihrisku by veľmi pravdepodobne ďalej hádzalo piesok. Aj keby mu rodičia vysvetlili, prečo je hádzať piesok zakázané, totiž preto, že je to ostatným nepríjemné, v mozgu sa uloží prevažne kauzalita „ak-tak“: hádžem piesok – musím odísť z ihriska. Dieťa síce vie, prečo nemá hádzať piesok, ale nikdy sa nenaučí konať zodpovedne samo za seba. Jeho neuróny sa zaktivujú len vtedy, keď je v hre vyhrážka, len vtedy proces v mozgu vyústi do výsledku, že dieťa prestane hádzať piesok. Mozog dieťaťa sa v podstate naučil iba poslúchať.

Veľká väčšina ľudí si osvojila normy a hodnoty našej spoločnosti do takej miery, že keď sa správajú „správne“, nemyslia na sankcie, majú ich však naďalej v pamäti ako latentnú hrozbu. Preto si deti môžu pevne osvojiť pravidlo, že nesmú hádzať piesok, a nerobia to ani vtedy, keď nie sú pod priamym dozorom. ...

Naše morálne svedomie nás tlačí, aby sme robili alebo nerobili určité skutky – už sme o tom hovorili v kapitole o rozvoji morálky. To je želaný efekt výchovy, ktorý drží pokope sociálnu štruktúru našej spoločnosti. ...