Ako si dieťa vytvára presvedčenia o svojich schopnostiach?
Dieťa pozoruje, skúša, učí sa. Čoskoro zistí, že sa rodičia nad jeho správaním niekedy usmievajú, inokedy mračia, že ho za niektoré skutky pochvália, za iné pokarhajú. Na základe tejto spätnej väzby začne rozlišovať, čo urobilo správne a čo zle. Od mala tak prijíma nové presvedčenia o pravidlách, o živote, o druhých, no predovšetkým o sebe. Tieto presvedčenia preberá od svojich blízkych, od učiteľov, od priateľov, aj na základe vlastnej skúsenosti.
Keď sa malé dieťa naučí chodiť, neskôr behať, vôbec nepremýšľa o tom, či behá pomaly alebo rýchlo. Až dovtedy, kým pani učiteľku v materskej škole nenapadne usporiadať pre deti preteky v behu. Ako to na pretekoch chodí, niektoré dieťa je prvé, iné druhé a, samozrejme, niektoré aj posledné. Nie je to žiadna pohroma. Víťaz sa raduje z úspechu a posledný sa učí vyrovnať s prehrou. V prvej triede deti absolvujú beh na čas. Ak víťaz z materskej školy opäť obsadí prvé priečky, získa presvedčenie, že je dobrý bežec. Opačné presvedčenie získa dieťa, ktoré dobehlo opäť medzi poslednými. Čo ak to isté dieťa, ktorému sa nedarí v behu, zistí, že mu nejde kotúľ vpred ani vzad? Získa nové presvedčenie, že nie je dobré v športe. Dieťa si vytvorilo tento záver na základe vlastnej skúsenosti. Povieme si, nevadí, každý nemôže vynikať vo všetkom. Nájdu sa však deti, ktoré nevynikajú ani v športe, ani v jazykoch, ani v matematike a dokonca ani vo výtvarnej výchove. Keď dieťa samo vidí, že je podpriemerné vo viacerých oblastiach, jeho sebadôvera sa začne vytrácať ako piesok z deravého vrecka. Také dieťa nutne potrebuje podporu a povzbudenie od druhých. Potrebuje niekoho, kto mu pomôže nájsť to, v čom je dobré alebo niekoho, kto mu pomôže byť v niečom dobré. Niekedy stačí, keď dostane takú úlohu, pri ktorej získa presvedčenie, že je dôležité. Inokedy pomôže ocenenie priemerného výsledku, ak je lepší než ten minulý.
V reálnom živote sa však často deje pravý opak. Dieťa, ktoré má o sebe nízku mienku, je v tomto presvedčení dennodenne utvrdzované. „Zasa si odpovedal zle. Opäť si dostal päťku. Ďalšia poznámka. Zasa ty. Vždy to pokazíš. Ty to snáď nikdy nenapíšeš správne.“ Dieťa dostáva aj prívlastky, že je lenivé, neschopné, hlúpe, nespoľahlivé... Mnohí dospelí často zovšeobecňujú výkony dieťaťa, a pritom si ani neuvedomujú, ako mu tým škodia. Slová „zasa, opäť, vždy, nikdy“ použité v komunikácii s dieťaťom v negatívnom kontexte, často znejú ako výčitka, obzvlášť, keď sa do tónu hlasu kritizujúceho premietne hnev alebo sarkazmus. Dieťa totiž môže rozumieť týmto komentárom tak, že nikdy nič nevedelo, zasa nič nevie a pravdepodobne ani v budúcnosti nikdy nič vedieť nebude. Smutná vízia do života, však?
Dieťa, ktoré je presvedčené o svojej neschopnosti, si potom môže hľadať svoju hodnotu nevhodným spôsobom. Ak zistí, že mu napríklad drzé správanie prinesie pozornosť spolužiakov v podobe smiechu, bude ho využívať, aby získalo aspoň nejaké uznanie, aj keď sa bude dostávať do konfliktov s učiteľmi. Keď dieťa nenachádza potvrdenie svojej hodnoty doma, v škole, na krúžkoch, hľadá si svoje miesto v rôznych skupinkách, kde sa stretáva s kamarátmi s podobným osudom alebo na sociálnych sieťach, kde si vytvára virtuálny imidž.
Presvedčenie dieťaťa o svojich schopnostiach nezmeníme tak, že ho začneme chváliť za všetko, čo urobilo, ani tým, že ho budeme blahorečiť, aké je schopné, úžasné, najlepšie... Dieťa by nemalo byť závislé od pochvaly z vonka, ale malo by čerpať z vlastného sebaprijatia vo svojom vnútri. Dieťa, ktoré sa točí vo víre neúspechov, potrebuje pomocnú ruku, ktorá ho vyvedie von. Potrebuje väčšiu pozornosť, viac času, veľa trpezlivosti a potrebuje tiež vedieť, že je pre niekoho dôležité, že mu niekto verí a pomôže mu. Každé dieťa nemusí byť výnimočné, stačí, keď bude deň po dni o kúsok lepšie než deň predchádzajúci. Ak dieťaťu ukážeme, že sa svojím úsilím vie zlepšovať v čomkoľvek, začne si veriť. Viera v samého seba ho bude posúvať vpred.
Presvedčenia o svojich schopnostiach si nesieme z detstva a zbierame nové počas celého života. Ako dospelí sa snažíme zbaviť tých, ktoré nás brzdia a získať také, ktoré nám rozväzujú krídla. Aj keď máme niekedy na svoje deti zlosť, buďme opatrní, keď hovoríme o ich schopnostiach. Buďme štedrí v povzbudzovaní a šetrní v posudzovaní, aby krídla našich detí ostali nespútané, pripravené k letu.
