Ako si zachovať pokoj vo vyhrotených situáciách s dieťaťom?

Výchova detí nie je jednoduchou záležitosťou, a preto prináša aj veľa zamyslení. My rodičia sa môžeme prirovnať k maliarom, pretože sme to práve my, kto významne ovplyvňuje životné obrazy našich detí, a zanecháva v nich prvé stopy. Zároveň predkresľujeme svojim deťom predstavy o živote.   

K napísaniu tohto článku ma inšpiroval telefonát s kamarátkou, ktorá má jedno z tých výnimočných detí, kedy naozaj bežné veci vôbec nejdú samozrejme. Kedy pri obyčajnej požiadavke zo strany rodiča dostane dieťa blok, reaguje neadekvátne v očiach dospelých. K naplneniu požiadavky dochádza po vyhrotenej situácii, často aj so slzami v očiach dieťaťa a matka cíti v hrdle bezradnú úzkosť, cíti sa v koncoch a nemožná. Nechce rozlievať čierny atrament na biele plátno obrazu svojho dieťaťa, ale nevie, ako ďalej. Väčšina rodičov má občas takéto momenty a keď nás zasiahnu nepripravených, je možné, že aj pochybíme. Chyby sú však bránou k uvedomeniu a zamysleniu, ako veci nabudúce urobiť inak a lepšie. Nie je dôvod sa na seba dlho hnevať a určite nie na dieťa. Kamarátke som povedala, čo život s deťmi naučil mňa.

Všetky nemilé situácie sa nám budú opakovať dovtedy, kým ich nevyriešime láskavo. To znamená, že po našej reakcii v nás neostane zlý pocit či pocit viny, ale ostane v nás dobrý pocit zo zvládnutia situácie. Ak zo seba nemám dobrý pocit, situáciu som ešte nevyriešila správne. Môžem čakať, že sa mi o niekoľko dní vráti podobný scenár a ja mám dovtedy čas premyslieť si, ako zareagovať inak. Keď sa nemilá situácia v budúcnosti opäť zopakuje, a budem prehovárať k dieťaťu pokojne a láskavo, dieťa začne reagovať miernejšie. Nakoniec príde deň, keď pri rovnakej situácii už žiadne negatívne dopady neucítime. Všetko však bude prichádzať postupne. Aby sa toto mohlo uskutočniť, rodič by mal v sebe nájsť pokoj, aby ho mohol odovzdávať svojmu dieťaťu.   

Ďalším dôležitým poznaním, ktoré mi dovolilo kráčať rodičovstvom ľahšie, je, že som sa naučila nebrať si plač mojich detí osobne. Ich plač je ich plačom, ich hnev je ich hnevom, nie mojim. Patrí im, nie mne. Majú naň právo. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som to pochopila. Snažím sa ustrážiť si svoju pohodu a nenechať sa strhnúť situáciou. V duchu si môžem povedať: „Tento plač patrí môjmu synovi/mojej dcére. On/Ona sa cíti zle a ja som tu pre to, aby som mu/jej pomohla jeho/jej problém vyriešiť.“ Ak problém nedokážem alebo nevládzem vyriešiť, nepriťažujem dieťaťu (ani sebe), ani sa nepridávam k jeho bedákaniu. Vypočujem dieťa, pripustím jeho pocity, na ktoré má právo a nárok, cítim vďaku, že mi dôveruje a prejavuje svoje emócie v mojej blízkosti. Ak by som mala dieťaťu priťažiť negatívnym hodnotením, či znásobenou kritikou, radšej mlčím, či sa na chvíľu vzdialim. Ak mi dieťa dovolí, tak ho len ticho objímem.

Veľmi si želám naučiť moje deti, že keď sa niekto aj v budúcnosti bude v ich blízkosti hnevať alebo plakať, súvisí to s tou druhou osobou, nie s nimi. Chcem, aby si moje deti vedeli ustrážiť svoj pokoj, aby sa naučili viac čítať reakcie druhých na danú situáciu, aby vedeli v takej situácii reagovať a nie sa rozladiť a stratiť nad sebou kontrolu a ublížiť druhým.

Ak sa opakujú výbuchy plaču a hnevu pred konkrétnou situáciou, napríklad obliekanie, odchod z ihriska a podobne, a už pri situácii, ktorá sa blíži, nám začne blikať červená výstražná signálka v zmysle, „čo to zase bude“, je čas porozmýšľať, ako dieťaťu situáciu spríjemniť a tým pádom aj vyriešiť, aby detský mozog nespúšťal pri podobnej príležitosti frustráciu.

Ako zmeniť negatívne reakcie a čo pomohlo mojim deťom?

Prekvapiť dieťa, že aj jeho neobľúbená činnosť môže byť príjemná (čím častejšie bude príjemnejšia, tým rýchlejšie sa premaže neželaný vzorec správania). Namotivovať dieťa odmenou (hrou, príbehom, hádankou, drobnosťou). Napríklad pri odchode z ihriska odchádzať veselo, inou trasou, možno aj o kúsok skôr, lebo sa zastavíme na zmrzlinu, alebo pôjdeme hádzať kamienky do potoka alebo kanála. Dieťaťu šepnúť, že ho doma čaká prekvapenie (napr. jeho hračka sa niekde schovala, nie je na obvyklom mieste a čaká, že ju dieťa nájde). Fantázii sa medze nekladú a motivácia dieťaťa závisí od veku a jeho záujmov.

Nech sa dieťa chová akokoľvek, snažiť sa zachovať sa pokojne a s nadhľadom. Pre zľahčenie situácie si môžem v duchu povedať: „Ja sa už viem obliekať, aj odchádzať z ihriska dokážem pokojná. Čo je dôležité, prijímam svoje dieťa, aj keď sa správa nepochopiteľne. Možno mu práve teraz nerozumiem a možno mi to práve teraz nie je schopné vysvetliť. Prijímam situáciu a kráčam ďalej.“

Dieťa sa veľmi rado pridá k pozitívnemu nastaveniu matky. Bohužiaľ, nemáme všetci prirodzené pozitívne nastavenie dané do vienka. Kusisko práce majú hlavne tie mamy či otcovia, ktorí pochádzajú z prostredia, kde ako deti neboli prijímaní za všetkých okolností, preto je pre nich náročnejšie zvládať stresové situácie pokojne. Nie je to však nemožné. Všetko sa dá vedome zmeniť, keď sa rodič rozhodne na sebe pracovať. Výsledky prinášajú zmierenie a veľkú úľavu, nezaťažujú vzájomné vzťahy rodičov s deťmi.

Niekedy mozog dieťaťa spustí obvyklú frustráciu, na ktorú bol zvyknutý a môže byť prekvapený, že mu bola odobratá. Môže sa stať, že kým dieťa vystrájalo napríklad pri obliekaní každý deň, postupne to bude 2-3x do týždňa, kým si mozog zvykne na nový režim. Rodič má aj naďalej ostať pokojným a trpezlivým sprievodcom. Rodič svoje dieťa najviac učí tým, ako žije a ako reaguje, nie keď dieťa cielene mentoruje.

Nech pri výchove detí uplatňujeme akékoľvek metódy, myslím si, že cieľ máme všetci  rovnaký. Vychovať šťastné, zodpovedné deti a spokojných dospelých.

Väčšina detí sa rodí z lásky, tak im pomôžme, nech vykročia do života šťastné a netrestané za ich detské reakcie. Aj keď sa nám to nie vždy darí, dôležité je snažiť sa každý deň byť o kúsok lepšími rodičmi ako včera. Život nám dáva situácie na zvládnutie a pozerá sa, ako s nimi naložíme, aby nás neskôr mohol odmeniť a pripraviť pre nás príjemné zážitky. Tak to zvládnime a tešme sa zo svojich prémií  - svojich šťastných detí.