Časté urážanie sa je prejavom nezrelosti

18. august 2022 - Články - Alena Vytřísalová

Uraziť sa znamená ticho sa hnevať, cítiť krivdu, nekomunikovať, izolovať sa, zmýšľať o druhom negatívne. Zjednodušene by sa dalo povedať, že častá urážlivosť znamená nezrelosť. Ak sa uráža alebo hnevá malé dieťa, je to nepríjemné, no celkom pochopiteľné. Je ešte nezrelé. Emócie, ktoré prežíva, ako napríklad sklamanie, poníženie či zosmiešnenie, sa objavujú nečakane a dieťa si s nimi ešte nevie rady. Jeho prirodzenou reakciou teda môže byť aj to, že sa urazí. Často to prejavuje tým, že sa niekam schová, vyhýba sa očnému kontaktu s osobou, ktorá ho urazila alebo hľadá útočisko u druhých. Sklamanie či hnev sú prirodzenou súčasťou života. Emócie patria do sveta detí rovnako ako do sveta dospelých.

Je dôležité, aby sme si svoje pocity začali uvedomovať, dovolili si ich prežívať a naučili sa ich regulovať, teda nie potláčať, ale primerane prejavovať. Každé dieťa sa musí naučiť, že nemôže byť vždy po jeho a niekedy sa skrátka veci vyvíjajú inak, ako by si prialo alebo ako si naplánovalo. Vďaka skúsenostiam s vlastným prežívaním sa tak stáva odolnejším. Veľmi však záleží na tom, ako budú na detské sklamanie či hnev reagovať dospelí. Ak sami vedia zaobchádzať s vlastnými emóciami, je predpoklad, že si poradia aj s emóciami svojich detí. Budú ich vedieť emóciami sprevádzať, budú ich emóciám rozumieť a budú sa o ne zaujímať.

Urazené dieťa

Ak sa dieťa urazí, má pre to svoj dôvod. Vyjadruje tak svoje prežívanie a my dospelí by sme to nemali zľahčovať, no ani dramatizovať. Často máme tendenciu takéto správanie odsudzovať, lebo sa domnievame, že naň dieťa nemá dôvod ani právo. Dieťa si však svoje pocity nevyberá. Emócie prichádzajú ako blesk z jasného neba. Ak ich dieťa prejavuje nevhodným spôsobom, je to pre nás signál, že to inak nevie a musí sa to najprv naučiť. K tomu potrebuje pomoc a trpezlivosť dospelých.

Prečo sa dieťa uráža?

1. Dieťa sa cíti sklamané. Či už ho niekto odstrčil, okríkol, nevypočul alebo neprávom obvinil, cíti sa ukrivdené. Ak neboli naplnené jeho potreby alebo túžby, tiež sa cíti sklamané či nahnevané. Môže sa hnevať na jednu osobu, ale aj na celý svet. Niektoré deti sú takpovediac “splachovacie“, hoci často záleží na situácii. Urazia sa a o chvíľu sa správajú, akoby sa nič nestalo. Prudká emócia rýchlo odíde a dieťa si nad situáciou viac neláme hlavu. Iné deti sa však vedia hnevať dlhé hodiny, niekedy aj dni. V takých chvíľach je veľmi účinná empatická reakcia: „Vidím, že ťa to stále trápi.“, uznanie pocitov: „Chápem, ako sa cítiš. Aj ja som sa veľmi tešila,“ či prejavenie záujmu o dieťa: „Poď, môžeme sa o tom porozprávať. Zaujíma ma, ako sa cítiš a čo si o tom myslíš.“

Ak s dieťaťom hovoríme o jeho pocitoch, nepriamo ho učíme, že ak svoje pocity pomenuje, súčasne ich uvoľňuje. Toto je vytúžená a prijateľná forma ovládania emócií, ktorá oslobodzuje dieťa od vnútornej bolesti a zármutku, no zároveň nezraňuje ostatných a posilňuje vzájomnú dôveru. Dieťa sa učí, že sklamanie je spravidla len dočasný stav, že svoje pocity vie meniť a zisťuje, že ťažké chvíle prežívajú aj druhí. My dospelí ho vieme naučiť, že na situáciu sa môžeme pozerať z rôznych uhlov pohľadu a že každý má právo na svoj názor. Namiesto hnevu radšej hľadáme riešenia a nemusíme presadzovať svoj postoj za každú cenu.

Chcieť po dieťati, aby sa neurážalo, je priveľké očakávanie. Je to, ako keby sme chceli, aby prestalo prejavovať, čo cíti. Aj my dospelí sa občas ocitneme v situácii, ktorá nás zaskočí nepripravených. Niekto blízky nám môže ublížiť a ani si to nemusí uvedomiť, rovnako ako my môžeme nevedome ublížiť druhým. Niekedy skrátka nemáme slov a potrebujeme sa niekam schovať, aby sme si uvedomili svoje pocity, pozreli sa na nepríjemnosť z inej perspektívy a opäť získali svoj pokoj a nadhľad.

2. Dieťa hnevom dosiahlo svoje. Dieťa sa môže opakovanie urážať preto, lebo mu také správanie v minulosti prinieslo úžitok. Rodič sa nemôže prizerať, ako je dieťa sklamané, a preto urobí všetko pre to, aby dostalo, čo chce. Taký rodič robí svojmu dieťaťu medvediu službu, lebo ho zvyká na to, že sa ostatní musia starať o jeho pohodu a pohodlie. Dieťa potom nie je odolné, lebo sa neučí zvládať nepohodu. Vstupuje do života nepripravené a môže sa cítiť prekvapené, ak okolie nenapĺňa jeho potreby. Oveľa účinnejšie je prejaviť dieťaťu porozumenie a vieru v to, že zármutok zvládne prekonať.

3. Dieťa si urážlivosťou získava pozornosť ostatných. Ak dieťa zistí, že mu urážlivosť prináša zvýšenú pozornosť, potom toto správanie používa vo chvíľach, keď sa cíti prehliadané, nevypočuté či odstrčené. Prehnane ľútostivá reakcia na takéto správanie dieťa utvrdzuje v jeho pocitoch, a tak sa samo stáva ľútostivým. Múdrejšie je dieťa vyzvať, aby o svojich pocitoch hovorilo a nestavať ho do roly obete.

4. Dieťa kopíruje svojich rodičov. Deti svojich rodičov podvedome napodobňujú. Je to tá najprirodzenejšia forma výchovy. Napriek tomu, že aj rodič niekedy prežíva silné emócie, urážanie sa nie je pre dieťa šťastným modelom správania. Dieťa si takéto správanie vysvetľuje tak, že milované či uznávané je iba vtedy, keď sa správa podľa predstáv rodiča. Súčasne žije v neistote, lebo s ním rodič nekomunikuje. Urazený rodič dieťa trestá odmietnutím a očakáva, že dieťa zmení svoje správanie, aby si opäť získalo jeho lásku a pozornosť. Často ani nerozumie, čo sa rodičovi na jeho správaní nepáčilo.

My dieťa potrebujeme naučiť, že ak sa nám niečo nepáči, je rozumné svoje pocity vyjadriť slovom, no bez urážok, hnevu a kriku. Zameriavame sa pri tom na konanie, nie na osobu. Je rozdiel, či niekomu povieme, že je hlupák alebo že jeho správanie bolo hlúpe.

Časté urážanie sa je pre druhých únavné. Radi trávime čas s ľuďmi, s ktorými sa cítime v pohode, pri ktorých môžeme byť autentickí, uvoľnení a vieme, čo od nich môžeme očakávať. Človek, ktorý je precitlivený, vzťahovačný a často sa uráža, v nás vyvolá napätie a neistotu.

Urážlivý rodič je neistý rodič. Prejavom múdrosti a zrelosti je schopnosť ovládať vlastné emócie a rozumieť emóciám druhých, asertívne vyjadrovať svoje názory a načúvať ostatným.

Ak si rodič uvedomí, že urážlivosť patrí medzi jeho slabé stránky, je to prvý krok k možnej zmene. Nemusí sa však viniť za túto svoju vlastnosť. Je dôležité chcieť sa učiť spolu s dieťaťom. Ako dobrá pomôcka nám poslúži metóda minútového karhania, ktorú vyvinul a zrozumiteľne popísal Dr. Nelson vo svojej knihe Minútové karhanie. Ide o metódu, ktorá učí rodičov, učiteľov a ďalšie osoby pracujúce s deťmi a dospievajúcimi, ako riešiť náročné situácie.

Dr. Nelson vo svojej knihe píše:

Niektorí rodiča majú pocit, že ich dieťa sa potrebuje cítiť zahanbené dlhú dobu, aby si zapamätalo, čo urobilo zle. Dnes ale vieme, že deti sa učia rýchlo a takisto vieme, že keď sa dieťa dlho cíti zahanbené, bráni mu to považovať sa za dobrého človeka. Pocit pokorenia zasahuje do vývoja dieťaťa aj do jeho schopností dobre sa správať a uspieť. Nesúhlasné pohľady, “výchovné mlčanie“ alebo odohnanie dieťaťa, vytvárajú u dieťaťa silný pocit odmietnutia a opustenia presne v tej chvíli, keď potrebuje vedieť, že ho rodičia milujú a majú dostatok síl, aby mu pomohli, keď robí niečo nesprávne. Strach z odmietnutia a opustenia bráni dieťaťu, aby pochopilo, čo urobilo zle, a aby našlo spôsob, ako má svoje správanie zmeniť. Je nechané osamote, s pocitom strachu, zlosti a smútku.

Minútové karhanie ponúka rodičom jednoduchý spôsob, ako usmerniť svoje dieťa. V skutočnosti nejde len o karhanie. Obsahuje niekoľko fáz, medzi ktoré patrí:

upozornenie na určité správanie,
uistenie o láske rodiča a uznaní dieťaťa,
zistenie, či dieťa správne pochopilo, čo ho chce rodič naučiť,
objatie, symbolické fyzické gesto, ktoré zdôrazňuje blízkosť vzťahu.

Ako si poradiť s urážlivosťou?

Najúčinnejším riešením urážlivosti je komunikácia, ideálne vzájomná komunikácia. Vedieť vhodne vyjadriť, čo nás nahnevalo a súčasne si vedieť vypočuť, čo nahnevalo druhých, je znakom zrelosti. Pripustenie podielu viny či ospravedlnenie sa prebúdzajú ochotu komunikovať. Každý z nás je jedinečný a pochopiteľne máme aj odlišné vnímanie, vychádzame z rôzneho prostredia, mali sme inú výchovu, sme rôzne citliví aj odolní. Komunikácia nám pomáha pochopiť vnímanie druhých. Vnútorný monológ nám zase pomáha porozumieť nášmu vlastnému prežívaniu.

Vľúdna a správne načasovaná komunikácia je liekom na “vnútorné zranenia“. Je smutné, že niektorí dospelí svoje životy prežijú v hneve k blízkej osobe, lebo v sebe dlhé roky nenašli odhodlanie k úprimnej a láskavej komunikácii, ktorá by obnovila láskyplné a priateľské vzťahy. Namiesto toho sa utvrdzujú v pocitoch krivdy a dlhodobo živia svoj hnev. Pravdou je, že niektoré vzťahy utrpeli hlboké rany, ktoré sa nedajú zaceliť zo dňa na deň, ak vôbec niekedy. Je však veľmi nešťastné, ak sa prenášajú na deti. Ak vedú deti k nenávisti a pomstychtivosti.

Deti potrebujú vedieť, že každý má právo na svoje pocity, no súčasne sa potrebujú naučiť rešpektovať pocity druhých. Tak sa vytvára ľudská blízkosť, tak sa vytvárajú pevné vzťahy, tak sa rodí empatia. Aj keď spolu niekedy nevieme vyjsť, potrebujeme jeden druhého. Potrebujeme sa naučiť spolu dobre vychádzať. To je základ ľudského šťastia.

Kniha MINÚTOVÉ KARHANIE

Minútové karhanie - kniha

https://www.edual.sk/minutove-karhanie-2

***

Máte pochybnosti o tom, či vychovávate svoje dieťa správne?

Ďalšie články na rôzne výchovné témy nájdete tu: https://www.edual.sk/clanky

Cesta do nášho e-shopu s knihami pre rodičov vedie tadiaľto: https://www.edual.sk/pre-rodicov