Chcete, aby boli vaše deti šťastné? Naučte ich vďačnosti
Možno ste si doteraz neuvedomili, že pocity a emócie sa vzájomne prepájajú. Príjemné zväčša s príjemnými, nepríjemné s nepríjemnými. Ak je dieťa vďačné za to, kým je, čo má, kde žije a ako žije, akí sú jeho blízki a priatelia, cíti sa šťastné. S pocitom šťastia prichádza radosť, odvaha, kreativita, zdravie, chuť do života. Keď sa rozhliadneme okolo seba, vidíme deti, ktoré nie sú veľmi šťastné, sú nevďačné a večne nespokojné.
Ako najlepšie naučíme deti vďačnosti? Tým, že budeme sami vďační a o svojej vďačnosti budeme hovoriť. Tým, že budeme poukazovať na bežné veci, ktoré nemusia byť samozrejmosťou. Mnohí rodičia učia svoje deti vďačnosti tak, že upozorňujú na ich nevďačnosť. Takmer každé dieťa od svojich rodičov či starých rodičov už počulo: „Čo by za to iní dali.“ alebo „Keby ja som mal v detstve to, čo máš ty.“ či „Ty nikdy nebudeš spokojný, si taký nevďačný.“ Deti majú to, čo sme im dali my a žijú tak, ako žijeme my. Preto ak deti majú priveľa, priveľa sme im dali. Že si pýtali? Vždy si budú veľa pýtať, ak budeme veľa dávať. Nekonečným prijímaním sa však deti vďačnosti nenaučia, naopak.
Vzácnosť, dočasná strata, uvedomenie a spoznanie vlastných hodnôt učí človeka vďačnosti. Smäd učí spoznať význam vody. Hlad učí šetriť jedlom. Vysoký účet za elektrinu učí zhasínať svetlo. Choroba učí vážiť si zdravie. Väčšina detí v našej krajine nepozná smäd ani hlad. Nezaujímajú ich vysoké účty a ak nie sú choré, nemajú starosť ani o svoje zdravie. Tak sme to predsa chceli, nech majú pekné a bezstarostné detstvo. Chceli sme im dať to, čo sme sami nemali a teraz máme to, čo sme nechceli. Nevďačné, nespokojné a nešťastné deti. To však nie je ich chyba. Ono totiž pribudlo nevďačných, nespokojných a nešťastných rodičov.
Netreba deti trápiť hladom a smädom alebo nedostatkom, aby sa stali vďačnými. Je treba nájsť správnu hranicu medzi dostatkom a prebytkom. Je treba deti naučiť na veci čakať, zaslúžiť si ich a prispievať na ne. Je dôležité nekupovať deťom hneď nové veci, keď si ich svojou ľahostajnosťou zničili alebo o ne prišli. Vysvetliť im, že veľa vecí v skutočnosti nepotrebujú, že ich vznikom a následnou likvidáciou sa ničí príroda. Jasne definovať naše hodnoty a priority a neprispôsobovať ich hodnotám druhých, ak pre nás nie sú užitočné. Učiť deti prekonávať nepohodu tým, že si chvíľu počkajú na jedlo či nápoj, na to, kým na ne príde rad. Dieťa, ktoré nenakúpi, neuvarí a neumyje po jedle riad, nepochopí, čo všetko musí mama urobiť, než sa objaví teplá večera na stole. Dieťa, ktoré si neprezlečie, neoperie a chvíľu sa potrápi s obliečkami pri žehliacej doske, dostatočne neprecíti vôňu čistej bielizne. Preto je dôležité deti zapájať do každodenných činností, nielen preto, aby sa niečo naučili, ale tiež, aby si vážili prácu druhých.
Čo je však najdôležitejšie, deti by mali vyrastať obklopené našou vďačnosťou. Mali by ju cítiť, vidieť, no aj o nej počuť, aby sa ju sami naučili vnímať všetkými svojimi zmyslami, aby prenikla do ich vnútra, a aby sa stala ich súčasťou. „Som taká vďačná, že ťa mám. Som taká vďačná, že si sa takto rozhodla. Som, taký vďačný, že sa vieš ospravedlniť, že si mi odpustil, že si mi pomohol, že si ma pochopil... Som vďačná, že mám z čoho uvariť, že mám pre koho variť, že mám s kým uvarené jedno zjesť.“
Môžeme mať bohatstvo alebo žiť v jednoduchých podmienkach a aj tak vieme byť vďační za mnohé veci, ľudí, vedomosti... Učme deti, že to, čo je samozrejmosťou teraz, nemusí byť samozrejmosťou zajtra, a to, čo je samozrejmosťou pre nás, nemusí byť samozrejmosťou pre druhých. Keď ležíme s dieťaťom v posteli a čítame si rozprávky, môžeme poukázať na zdanlivo obyčajnú vec, akou je čistá teplá posteľ. Aká je taká posteľ vzácna pre ľudí, ktorí sú teraz práve vonku, v daždi, v špine a je im zima. Nie je rozumné vytvárať drámy a smerovať deti k negatívnym myšlienkam o ťažkých osudoch ľudí. Naopak, učením sa vďačnosti si deti rozvíjajú dôležitú schopnosť udržiavať si pozitívne myslenie, lebo smerujú svoju pozornosť na to, za čo môžu byť vďačné.
Ukážme deťom, že vieme byť vďační aj za chyby a ťažké životné okamihy, ktoré nás mnohému naučili, správne nás nasmerovali a priviedli nám do cesty výnimočných ľudí.
Mnohí rodičia sa domnievajú, že robia pre svoje deti maximum, aby boli šťastné a sú sklamaní, keď vidia, že nie sú. Maximum však pre mnohých znamená veľa darčekov, vysoké vreckové, drahé krúžky, dovolenky či reštaurácie. Keď však deti prejavia nespokojnosť, rodičia ich kritizujú za nevďačnosť. Mnohé vedecké výskumy potvrdzujú, že ak človek nie je spokojný sám so sebou a so svojím životom, túžba po bohatstve je iba presmerovaním pozornosti od vnútornej nepohody. Nie vo veciach, ale vo vďačnosti tkvie naše šťastie. Dajme deťom čas, aby na to prišli samy. Deti stále niečo chcú a možno pravému významu šťastia ešte dlho nebudú rozumieť. Budú ho hľadať niekde v budúcnosti a svoje šťastie budú podmieňovať vetou: „Budem šťastný, až keď...“ Netreba sa im čudovať, veď mnohí dospelí si kladú takéto podmienky celý život, až kým nepremárnia všetok čas.
Nedávno mi môj veľmi blízky človek povedal: „Každý deň sa stretávam s toľkými bohatými ľuďmi, naozaj veľmi bohatými, a väčšina z nich je nešťastná, naozaj veľmi nešťastná.“
Za šťastím sa nedá cestovať, nemôžete ho vlastniť, zarobiť alebo nosiť na sebe. Je to spirituálny zážitok, keď žijete každú minútu s láskou, poctou a vďačnosťou.
(Walt Disney)
