Cíti sa moje dieťa milované?

Keby sa vás niekto spýtal, či milujete svoje dieťa, odpoveď by s najväčšou pravdepodobnosťou znela - áno. Keby sa vás niekto spýtal, či si je vašou láskou isté aj vaše dieťa, možno by ste chvíľu zaváhali, ale odpoveď na túto otázku by asi tiež znela - áno. Po chvíli by ste si možno predsa len začali klásť otázky. Ako to viem? Akú mám istotu?

V prvom momente zdravý rozum začne chrliť desiatky dôvodov, prečo moje dieťa vie, že ho milujem. Veď to vidí. Každý deň mu pripravujem chutné raňajky, chystám desiatu a varím zdravé večere. Chodíme do kina, na prechádzky, do cukrárne, aj na výlety. Pomáham mu s prípravou do školy, vozím ho na krúžky, hráme sa hry, aj si čítame. Chodievame na pekné dovolenky a dostáva veci, po ktorých túži.

Zoznam prejavov lásky je oveľa dlhší. Z pohľadu rodiča často robíme maximum, aby sa naše dieťa cítilo šťastné a milované. Niekedy máme pocit, že už nemôžeme dať svojim deťom viac a cítime sa sklamaní, keď miesto šťastných detí vidíme deti večne nespokojné.

Treba pripustiť, že deti vždy budú chcieť viac a budú nespokojné, ale to neznamená, že sa nemôžu cítiť milované. Na to, aby sa dieťa cítilo milované potrebuje oveľa viac, než teplú večeru, moderné oblečenie a iPhone. Každé dieťa potrebuje získať sebaistotu. Je to ten najväčší dar, ktorý môžeme my dospelí deťom dať. Dospelí, to nie sú iba rodičia, ale aj príbuzní, učitelia, vychovávatelia, tréneri. Sebaistotu dieťaťa do veľkej miery ovplyvňujú aj jeho kamaráti a spolužiaci a pretože tí sa vhodnej komunikácii ešte len učia, je treba do ich interakcie, pokiaľ je deštruktívna, zasiahnuť.

Aby sme si pravdivo vedeli odpovedať na otázku, či sa naše dieťa cíti milované, je treba sa zamýšľať nad tým, ako sa k dieťaťu správame a nie, čo všetko preň robíme. Uveďme si dva príklady, na ktorých uvidíme, ktoré dieťa sa cíti milované.

Príde osem ročný chlapec za mamou, ktorá práve pozerá zaujímavý program v televízii, že je hladný.

Chlapec: Mami, prosím ťa, som hladný.

Mama: Miláčik, veľmi by som si chcela dopozerať tento zaujímavý dokument o zdraví. Mohol by si si prosím, pripraviť olovrant sám. Viem, že to zvládneš.

1. príklad

Chlapec: Ale ja to neviem.

Mama: Určite sa ti to podarí. Ja ti verím. Usmeje sa mama na syna a odvráti pohľad k televízoru.

2. príklad

Chlapec: Ale ja to neviem.

Mama: Ty nikdy nič nevieš. Viem, že by si to zvládol, ale si lenivý. Nahnevaná mama sa zdvihne zo sedačky a ide urobiť synovi olovrant.

Chlapec v druhom prípade síce dostal olovrant, o ktorý požiadal, ale prišiel o mnoho viac. Stratil kúsok sebaistoty, cítil sa nevítaný, neschopný a nemilovaný. Nie sme super rodičia a treba pripustiť, že sa nám vždy nepodarí reagovať práve najlepšie, ale je dôležité vedieť, že máme na výber z mnohých možností a tiež máme väčšinou príležitosť naše správanie vysvetliť, alebo sa zaň ospravedlniť.

Sebaistota a sebadôvera človeka sa vytvárajú v prvých šiestich rokoch života a ich vývoj sa začína ešte pred tým, než sa dieťa dostane na svet. Rastlinu sebadôvery dieťaťa teda sadia a zalievajú jeho rodičia. Ako pevne sa sebadôvera nášho dieťaťa zakorení, je vo veľkej miere v našich rukách. Dieťa vníma náš hlas, dotyky aj emócie. Vníma naše povzbudzovanie, oceňovanie aj našu dôveru. Potrebuje vedieť, že smie robiť chyby, že sa smie hnevať, že smie byť nedokonalé, aj neposlušné a musí vedieť, že nič z toho ho nemôže pripraviť o lásku jeho rodičov. Také dieťa sa cíti milované.

Účelom tohto článku nie je vzbudiť vinu v rodičoch, ktorí svoje dieťa kritizujú, trestajú, vinia, tlačia k vyšším výkonom, podceňujú, alebo preceňujú. Väčšina to robí s dobrým úmyslom vychovať zo svojho dieťaťa silného, úspešného a šťastného človeka. Otázka je, či práve týmto prístupom rodičia nedosiahnu pravý opak. Dieťa, ktoré celé svoje detstvo dostáva správu od okolitého sveta, že svojimi schopnosťami nevyhovuje, že nikoho nezaujímajú jeho pocity a názory a nezískava dôveru druhých, sa len ťažko môže stať silným a šťastným človekom. Na svete je veľa ľudí, ktorí sa ženú za úspechom, za krásou a bohatstvom, aby dokázali, že sú hodní lásky a uznania. Často veľa aj dosiahnu, ale svoje šťastie aj tak nedohonia.

Iba dieťa, ktoré vie, že je milované a prijaté so všetkými jeho nedokonalosťami, sa môže cítiť šťastné. Nie je ľahké skryť sklamanie a rodičovskú únavu zo stále opakujúcich sa chýb detí. Zvážte však, či zdôrazňovanie lenivosti z niekoho urobilo usilovné dieťa, či poukazovanie na neschopnosť z niekoho urobilo priekopníka alebo či večné sťažovanie sa na neposlušnosť z niekoho urobilo anjelika. Upriamujme pozornosť na to, v čom sa dieťaťu darí a čo robí dobre, nech sa cíti schopné, užitočné a vítané a nech môže na základe týchto pocitov aj konať.