Deti svoju pohodlnosť často ukrývajú za neschopnosť

Malé aj staršie deti sú majstrami výhovoriek, prečo niečo nemôžu alebo nevedia urobiť. Je na nás, dospelých, či ich budeme v ich výhovorkách podporovať alebo ich svojím prístupom povedieme k schopnosti a samostatnosti. Veľa dnešných detí sa naučilo spoliehať sa na svojich rodičov, na ich servis, čas a ochotu, lebo je to pre nich najjednoduchšie. Toľko sa snažili presvedčiť svojich rodičov o svojej neschopnosti, až ju časom prijali za vlastnú. Vytvorili si stratégiu neschopnosti, lebo to bolo pre ne menej náročné, ako začať prekonávať prekážky alebo sa púšťať do niečoho namáhavého, neznámeho. Za detskou neschopnosťou sa však často skrýva pohodlnosť. Deti si nevedome vybrali závislosť na druhých namiesto slobody, ktorú by získali, keby boli samostatnejšie. No svoj podiel viny na tom majú aj rodiča. Natoľko milujú svoje deti, až niekedy zabúdajú, že ich potrebujú naučiť čeliť výzvam.  

Samozrejme, na pomoc druhých sa ľahko zvyká a nie je na nej nič zlé. To poznáme aj my, dospelí, keď si necháme umyť auto v autoumyvárni, doprajeme si pani na umývanie okien alebo si zavoláme záhradnícku firmu na jarnú údržbu záhrady. Rozdiel však je, či využívame pomoc druhých, aby sme sa mohli venovať iným dôležitým činnostiam alebo prácu nevieme urobiť tak kvalitne ako niekto druhý, alebo z pohodlnosti.

Podobné je to u detí. Môžeme pre dieťa pripraviť olovrant, ak sa učí na písomku a o chvíľu mu začína tréning, ale nie, keď má voľné popoludnie a iba sa mu nechce. Môžeme akceptovať zle povysávanú podlahu u dieťaťa, ktoré zobralo vysávač prvý raz do ruky a učí sa s ním zaobchádzať, ale nie u tínedžera, ktorý tvrdí, že to lepšie nevie a že mu to takto stačí. Môžeme dieťa odviesť do školy, ak ju máme po ceste, ale nie, ak je už dosť veľké, aby cestovalo samo a pre nás by to znamenalo nezanedbateľnú zachádzku. Učme deti prekonávať pohodlnosť, učme deti, že sú schopné, aby svoje schopnosti každý deň rozvíjali, nebáli sa neznámeho a náročného. Ponesú si tak do dospelosti neoceniteľnú odvahu skúšať, spoliehať sa sami na seba, veriť si a nevzdávať sa. Časom sami zistia, že samostatnosť im prináša slobodu. Slobodu, za ktorú nesú zodpovednosť.

Existuje niekoľko dôvodov, prečo rodičia nenechajú robiť dieťa to, čo môže urobiť samo:

• dieťaťu nedôverujú alebo ho podceňujú
• dieťa neprimerane ofukujú a ochraňujú
• chcú dopriať svojmu dieťaťu bezstarostné detstvo
• vyhovuje im závislosť dieťaťa na ich pomoci, lebo im dodáva pocit dôležitosti
• nemajú dostatočnú trpezlivosť s tempom dieťaťa
• majú dojem, že všetko urobia lepšie ako dieťa
• ide im o výsledky, preto majú povinnosti dieťaťa pod svojou kontrolou
• nevedia sa vyrovnať s frustráciou dieťaťa, ktoré sa samostatnosti bráni
• chcú sa vyhnúť vyhroteným situáciám súvisiacim s neochotou dieťaťa
• nevedia svoje dieťa povzbudiť

To, že sú deti odvážne a schopné, nie je vždy len o danostiach, ale predovšetkým o prístupe ich rodičov, trénerov, učiteľov.... Väčšina rodičov dennodenne počúva výhovorky svojich detí, ale iba niektorí sa nimi nenechajú odradiť a svoje deti povzbudzujú v ich schopnostiach. Je dôležité si uvedomiť, že dieťa sa často skúša vyvliecť zo svojich povinností alebo sa nechce naučiť niečo nové, lebo to predstavuje námahu. Ak dieťa pochybuje o svojich schopnostiach, malo by od nás počuť, že mu poradíme, ukážeme, ako by sme postupovali my a najmä, že veríme, že danú vec zvládne.

Deti môžu mať dojem, že sme k nim až príliš prísni, keď ich voláme, aby po sebe upratali rozhádzané veci, aby si sami pripravili olovrant, poskladali bielizeň, vyložili riad z umývačky, očistili špinavé topánky, urobili sami projekt do školy, zistili si domáce úlohy, keď chýbajú v škole... Deti sa často hnevajú, keď od nich chceme niečo nové, čo ešte nerobili. Dieťa by malo vedieť, že robiť nové veci, nie je trest. Je to príležitosť niečo sa naučiť a stať sa nezávislejším. Malo by tiež vedieť, že keď mu s niečím nepomáhame, sme si istí, že našu pomoc nepotrebuje, lebo úlohu zvládne urobiť samo. Potrebujeme ho uistiť, že keď bude istý čas skúšať a predsa sa mu niečo nepodarí, vždy sme tu preňho a radi mu poradíme a pomôžeme. Dôležité však je, aby najprv skúšalo, chvíľu odolávalo, prekonávalo prekážky a pokiaľ možno v skúšaní vytrvalo, až kým mu to nevyjde.  

Mnohí rodičia sa takto stávajú vytrvalými, lebo chcú byť dobrým vzorom pre svoje deti. Naučili sa odolávať ich nepohode a stali sa tak silnými spolu so svojimi deťmi. Väčšina rodičov chce byť k deťom láskavá a ústretová, a preto často robí viac, než je treba. Deti to patrične využívajú a svojimi rodičmi vedome i nevedome manipulujú, či krajšie povedané vyjednávajú. „Mama, ale ty to vieš najlepšie.“ Na čo sa dá s humorom reagovať: „Práve preto, že to viem najlepšie, ťa to môžem naučiť.“ alebo „Tak je na čase, aby si sa to naučila aj ty.“ Na vety: „Mne to nejde! Neviem to! Na čo mi to bude?“ si pripravte odpoveď: „Vysvetlím! Ukážem! Budem pri tebe! Som si istá, že to zvládneš!“

Postupom času sa dieťa prestane vyhovárať, keď zistí, že s výhovorkami u svojich rodičov neuspeje. Pochopí, že ho chcú niečo naučiť a najmä uverí, že sa takouto výchovou stáva schopnejším. Dieťa si časom uvedomí, že si vie urovnať spory so súrodencom, ospravedlniť sa paní učiteľke, urobiť perfektný projekt do školy, naštudovať si látku z internetu, opýtať sa na cestu, keď sa stratí, pripraviť jednoduché jedlo, upratať po sebe kuchyňu... a to všetko bez pomoci rodičov. Týmto spôsobom sa postupne závislosť od druhých mení na nezávislosť.

Obavy rodičov často pripravia dieťa o odvahu, a preto je treba, aby dieťa vycítilo, že mu rodičia dôverujú. Dieťa môže mať obavy a rodič by ich nemal zľahčovať alebo sa im vysmievať. Naopak, rodič môže dieťaťu priznať, že aj on máva obavy z nových vecí a že aj on sa tieto pocity učí prekonávať.

Deti sú úžasní diplomati a my urobíme čokoľvek, aby sme videli ich úsmev a rozžiarené oči. Pamätajme však na slová pedagogičky a spisovateľky Betsy Brown Braun: „Jediný spôsob, ako urobiť dospelosť ťažkou, je urobiť detstvo príliš jednoduchým.“ Preto povzbudzujme, vytrvajme a dôverujme.