Dieťa potrebuje podnetné prostredie

Podnetné prostredie je také prostredie, ktoré napomáha dieťaťu v rozvoji, povzbudzuje ho k určitému konaniu, motivuje, inšpiruje a ponúka možnosti. Podnetné prostredie však aj okrem podnetov poskytuje dieťaťu tiež pocit bezpečia, lásky a spolupatričnosti. Také prostredie sa nazýva emočné a pre dieťa je často dôležitejšie ako to fyzické, lebo ak dieťa pociťuje stres alebo sa bojí, nevie využiť svoje schopnosti. Nevie slobodne objavovať, skúšať, učiť sa, sústrediť sa ani sa hrať. Podnetné prostredie teda nie je iba prostredie plné podnetných predmetov, ale ponúka vhodné vzory, láskavú komunikáciu, porozumenie a vzájomný rešpekt. Je bohatým zdrojom získavania skúseností, učenia sa z chýb, riešenia konfliktov aj chápania medziľudských vzťahov.

Je dôležité zabezpečiť takéto prostredie dieťaťu v každom veku. No pre zdravý vývin dieťaťa sú najpodstatnejšie prvé tri roky života. V tomto období detský mozog doslova “rozkvitá“. Mozog novorodenca má približne 80 - 100 miliárd neurónov, ktoré sú len veľmi riedko poprepájané. U trojročného dieťaťa je to už trilión nervových spojení. Pre zaujímavosť, je to asi dvakrát viac ako majú dospelí. Nervové spojenia, ktoré sa opakujú, vytvárajú silné nervové dráhy, a naopak, spojenia, ktoré sa neopakujú, časom zanikajú.

Obdobie rýchleho rozvoja mozgu dieťaťa trvá do šiestich rokov. Toto obdobie by sa tiež dalo popísať ako podvedomé nahrávanie všetkého, čo dieťa vidí, počuje, vníma, cíti aj ochutná. Dieťa všetkými svojimi zmyslami mapuje svoje okolie a pozoruje všetko a všetkých, ktorých má vo svojej blízkosti. Nahráva to dobré, no bohužiaľ, aj to zlé.

Prvých šesť rokov je pre rozvoj mozgu absolútne výnimočným obdobím. Dieťa prechádza dôležitými vývinovými fázami, týkajúcimi sa motorických, rečových, emočných a sociálnych schopností, čo vysvetľuje, prečo má trojročné dieťa dvakrát viac nervových spojení ako jeho rodičia.

Emocionálne prostredie

Zdravé emocionálne prostredie je také, kde sa dieťa smie hrať, radovať či smútiť, smie sa pýtať, skúšať, objavovať aj robiť chyby. Je to prostredie, kde dieťa dostáva útechu, plnú pozornosť dospelých, ako aj rešpekt svojho okolia, čo znamená, že sa zohľadňujú jeho potreby i priania. V zdravom emocionálnom prostredí dieťa dostáva podporu a povzbudenie od ostatných. Je si vedomé svojich hodnôt aj svojich schopností, ktoré aj naplno využíva. Smie prejavovať svoje city aj o nich hovoriť a tým sa ich učí regulovať. Dospelý nie je diktátor, ale sprievodca. Dieťa vie, že sa naňho smie kedykoľvek obrátiť, lebo získalo skúsenosť, že on je ten múdrejší a skúsenejší. Dieťa z takéhoto prostredia nasáva radosť, optimizmus a inšpiráciu, vníma spravodlivosť, spolupatričnosť a ctí si spoločné hodnoty. V bezpečnom prostredí sa oveľa viac naučí.

Naopak, nezdravé emocionálne prostredie je miestom, kde sa dieťa bojí trestov, zlých nálad a nepredvídateľného správania dospelých. Neisté emocionálne prostredie zriedka poskytne dieťaťu útechu. Musí sa samo vyrovnávať s odmietnutím, strachom, nedôverou a ponižovaním. Takéto prostredie oberá dieťa o istotu, že bude prijímané, aj keď nesplní očakávania dospelých. Dieťa verí, že si musí lásku a rešpekt druhých najprv zaslúžiť. Je závislé na pochvale a odmenách, lebo podľa nich si určuje svoju sebahodnotu. Je neisté, lebo sa nevie spoľahnúť ani samo na seba, alebo sa ženie za výsledkami, aby ostatným dokázalo svoju cenu. Rovnako nezdravé je prostredie plné úzkosti a neprimeraného strachu o dieťa. Pocity strachu dieťa zväzujú, nedovolia mu objavovať svet, zameriavajú jeho pozornosť na potencionálne nebezpečenstvo, chorobu a neúspech. Negatívne myšlienky vedú dieťa k nedôvere a prehnanej opatrnosti. Má nízku sebadôveru.

Fyzické prostredie

K rozvoju mozgu u malých detí dochádza pomocou zmyslov. Deti neustále sledujú prostredie, v ktorom sa práve nachádzajú a ich mozog spracováva obrazy, ktoré vidí. Behom jednej hodiny dokáže spracovať až 36 000 obrazov, čo je asi deväťdesiat percent všetkých vnemov. Príjemné prostredie má teda zásadný vplyv na náladu dieťaťa, jeho pocity, sústredenosť aj na proces učenia. Rodičia doma a učitelia v školách by preto mali dbať na striedmosť, estetiku a praktickosť. Platí, že menej je niekedy viac. Priestor, kde sa dieťa hrá, by mal byť prehľadný a každý predmet by mal mať svoje miesto. Priveľa hračiek spôsobuje, že si dieťa nevie vybrať, s ktorou sa bude hrať, obzvlášť keď ich má nahromadené vo veľkých krabiciach. Malým deťom je vhodné hračky po čase obmieňať, teda schovať tie, s ktorými sa momentálne nehrajú a dať im tie, s ktorými sa hrali pred časom. Minimalisticky zariadené prostredie nabáda dieťa k hre, kreativite a k lepšiemu sústredeniu sa. Deti milujú stavanie bunkrov z diek a starých plachiet. Rady si stavajú garáž pre autíčka alebo domček pre bábiky z kartónov či škatúľ a tiež cesty či tunely z kníh alebo kociek.

Okrem množstva hračiek sú dôležité aj ich vlastnosti. Hračky by mali dieťa nielen zaujať, ale aj nabádať ku kreatívnej hre, k čomu výborne poslúžia rôzne predmety v domácnosti. Jednoduché drevené kocky, farebné nádobky, ktoré sa dajú stavať na seba alebo bežné plastové misky a varechy, často zabavia batoľa viac ako sofistikované hračky, ktoré svietia, vydávajú zvuky a samy sa pohybujú. Navyše, sú na mieste obavy, že takéto hračky, ktoré nadmerne stimulujú zmysly malých detí, sú pre ne nevhodné. Môžu mať za následok poruchu pozornosti a hyperaktivitu v staršom veku.

Mozog dieťaťa sa dá rozvíjať od raného detstva aj vďaka stimulácii ostatných zmyslov. Hranie sa s rôznymi prírodnými materiálmi, s plastelínou, navliekanie, strihanie, maľovanie prstovými farbami, kriedami na chodník či na veľké formáty papiera. Počúvanie hudby, spev, skúšanie rôznych hudobných nástrojov, tanec, behanie, skákanie, váľanie sa, kotúľanie sa, plávanie, skrátka všetky pohybové a kreatívne aktivity rozvíjajú detský mozog.

Nech už je fyzické prostredie akokoľvek podnetné, najdôležitejšiu rolu v ňom pri malých deťoch zohráva dospelý. Plne prítomná láskavá a komunikujúca mama, ocko či starí rodičia. Pre vývin reči je pozornosť dospelých absolútne kľúčová. Dlho sa verilo, že sú to práve dlhé rodičovské monológy smerované k dieťaťu, ktoré rozvíjajú jeho rečové schopnosti. Posledné zistenia však ukazujú, že kľúčom k efektívnemu vývoju reči u bábätiek je správne reagovať na ich džavotanie, ukazovanie a gestá. To znamená byť plne prítomný a vnímať svoje dieťa, ako sa len dá. V dnešnej dobe sú to aj rodičia, ktorí sú neustále rozptyľovaní mobilnými telefónmi, pracovnými povinnosťami a plnú pozornosť dieťaťu z tohto dôvodu nedoprajú. Nejde teda o množstvo slov, ktoré bábätko denne počuje, ale o vzájomnú komunikáciu, a to verbálnu aj neverbálnu. V ideálnom prípade by mali rodičia pozorovať dieťa, pomenovávať veci, na ktoré sa pozerá alebo na ne ukazuje, reagovať, keď vydáva zvuky, prihovárať sa mu a dívať sa mu pritom do tváre, aby dieťa mohlo vidieť pohyby ich pier a napodobovať ich. Zistilo sa, že nie je ani také dôležité zahajovať konverzáciu s dieťatkom, ako včas a správne reagovať, keď dieťa začne komunikovať.

Ďalšou veľmi prospešnou aktivitou pre mozog dieťaťa do troch rokov je učiť ho znakovú reč. Znaková reč pomáha počujúcim batoľatám vyjadriť to, čo ešte nevedia povedať slovami. Znakovanie znižuje frustráciu prameniacu z neporozumenia, posilňuje emočnú inteligenciu a rozvíja komunikačné schopnosti dieťaťa.

Množstvo expertov skúmalo vplyv prostredia v ranom veku dieťaťa na zvýšenie jeho inteligencie. Dnes sa vedci prikláňajú k názoru, že vplyv prostredia a výchova hrajú významnejšiu rolu ako zdedené gény. Podľa najnovších zistení ani inteligentné hračky, ani vzdelávacie videá a iné technické vymoženosti pre najmenších nepodporujú dieťa vo vývoji viac ako interakcia s dospelou osobou. V tomto sa deti veľmi nelíšia od mláďat živočíchov. Najintenzívnejšie výchovné lekcie prebiehajú pozorovaním a napodobovaním rodičov.

***

Použitá literatúra:

S láskou i rozumem – Ivana Procházková, Jitka Ševčíková, Michaela Tilton