Dieťa potrebuje zažiť sklamanie a neúspech

Vraví sa: „Lepšie raz vidieť ako stokrát počuť.“ Spomínaný výrok znamená, že niektoré javy či krásy sveta sa skrátka nedajú opísať slovami, a preto je lepšie ich vidieť. Napriek tomu, že ľudia sú rôzni a majú aj odlišné zmyslové vnímanie, prax ukazuje, že čo sa týka získavania skúseností, najefektívnejšie je prežiť ich na vlastnej koži. Myšlienka by potom mohla znieť aj takto: „Lepšie raz zažiť ako stokrát vidieť a počuť.“ Aj keď existuje veľa situácií, ktorým je radno sa vyhnúť, z hľadiska výchovy detí je vlastný prežitok tou najcennejšou životnou lekciou. Zažiť sklamanie a neúspech patrí k životným skúsenostiam, ktoré dieťa zoceľujú a robia ho odolným. Preto nie je nutné pred nimi dieťa prehnane chrániť.

Rudolf Driekurs povedal: „Nemôžeme chrániť deti pred životom. Preto je nevyhnutné, aby sme ich naň pripravili.“

Nie je potrebné, aby rodičia svoje deti preťažovali, zámerne vystavovali stresujúcim situáciám alebo im dokonca odopierali lásku a súcit, aby im takpovediac vytvorili hrošiu kožu. Práve naopak. Dieťa, ktoré má vytvorenú pevnú vzťahovú väzbu s blízkou osobou, teda také, ktoré smie objavovať svet a súčasne sa mu dostáva útechy, je spravidla odvážnejšie a schopnejšie vysporiadať sa s náročnými situáciami vrátanie regulácie emócií. Život sám prináša nekonečné množstvo príležitostí, ako dieťa dostatočne pripraviť do života. Treba ho chrániť pred nebezpečenstvom, nie však pred skúsenosťami, aj keď sú často trpké a frustrujúce. Odolnosť dieťaťa sa začína v maminej náruči.

Podľa odborníkov sa dieťa do jedného roka nedá rozmaznať. Mama by preto mala v maximálnej možnej miere reagovať na potreby svojho dieťatka, ktoré vďaka jej láske a opatere získava istotu, že je vždy nablízku niekto, kto sa o jeho potreby postará. Dieťa sa tak cíti v bezpečí, čo mu pomôže byť odolnejšie a čeliť náročným situáciám, s ktorými sa stretne počas života. Napriek veľkej snahe matky dieťa už od narodenia zažíva chvíle obáv a nepohody. Je to napríklad, keď ho mama nemôže nakŕmiť, lebo šoféruje alebo popestovať, lebo práve viaže vrkoče staršej dcérke. Dôležité je, aby sa dieťa nakoniec dočkalo uspokojenia svojich potrieb.

Malé dieťa zaujíma všetko, čo vidí okolo seba. Chce sa všetkého dotknúť a ak sa dá, tak aj dať do úst. Preto veľmi skoro začne zisťovať, že nie všetko je dovolené a s pribúdajúcimi pravidlami sa bude musieť naučiť vyrovnať. Dieťa zažíva sklamanie, keď ho rodičia opakovanie odnášajú od televízora alebo mu nedovolia stláčať tlačidlá na počítači. Môže ho zachvátiť výbuch plaču, keď vidí mamu odchádzať preč, keď zašteká pes alebo sa mu prihovorí cudzí človek. Ak dieťa nájde útechu v náruči blízkej osoby, skoro pochopí, že každé trápenie zväčša pominie. Zisťuje, že život prináša aj nepríjemné okamihy a je dôležité sa ich naučiť prekonať. K tomu potrebuje pomoc láskavého a chápajúceho rodiča alebo iného dospelého, lebo zatiaľ si ešte samo nevie poradiť s náročnými emóciami.

Najčastejšiu výzvou pre malé dieťa je, keď niečo musí, nesmie alebo nedostane to, po čom túži. Sklamanie dieťaťa často prinúti rodičov, aby kúpili to, čo pôvodne neplánovali alebo dovolili dieťaťu to, čo sami nepovažujú za správne. Hlavne, aby zmiernili jeho utrpenie. Tým však dieťaťu ukazujú, že by sa nevedelo vyrovnať s vlastnou frustráciou, a preto mu dajú alebo dovolia aj to, o čom nie sú presvedčení. Múdrejšie by preto bolo vyjadriť porozumenie a povzbudiť dieťa, aby svoje sklamanie zvládlo prekonať: „Vidím, že sa ti tie topánky páčia, no nové momentálne nepotrebuješ. Môžeme také kúpiť o rok. Možno budú mať ešte krajšie. Niekedy sa oplatí počkať.“

Správny rodičovský prístup nerozmaznáva, ale sýti dieťa istotou, že je dostatočne silné, aby prekonalo životné ťažkosti. Dieťa tiež vie, že má k dispozícii niekoho, kto mu na začiatku pomôže. Prejaviť ľútosť nad situáciou a previesť nepríjemnými pocitmi je presne to, čo v takých situáciách potrebuje. Ako útecha často stačí úsmev, chápajúci pohľad alebo objatie. Dieťa nepotrebuje, aby ho druhí ľutovali, ale aby mu prejavili porozumenie, aby pochopili jeho prežívanie. Ak rodičia svoje dieťa ľutujú, myslí si, že by sa malo ľutovať tiež a jeho žiaľ je intenzívnejší. Prejaviť ľútosť a ľutovať sú dva odlišné prejavy. Vyjadriť ľútosť znamená súcítiť. „Je mi veľmi ľúto, že ťa kamarátka nepozvala na oslavu svojich narodenín. Chápem, že si sklamaná.“ Ľutovať znamená cítiť ľútosť nad niekým, komu sa prihodilo niečo nepríjemné: „Och, ty chúďa, kamarátka ťa nepozvala na narodeninovú oslavu? Ako je to možné?“ Rozdiel je v tom, či sa ľútosť zameriava na situáciu alebo na človeka.

Najväčšou frustráciou rodiča je nevedieť sa vyrovnať s frustráciou vlastného dieťaťa.

Dospelí nemôžu dieťa uchrániť pred sklamaním a neúspechom. No mali by pripustiť, že ťažkosti sú súčasťou života, že je dôležité naučiť sa ich prekonávať a vlastným príkladom dieťaťu ukázať, ako to robia oni. Rodičia môžu začať tým, že nesplnia dieťaťu všetko, čo si želá. Dieťa, ktoré len zriedka zažíva nedostatok a ktoré má nablízku vždy niekoho, kto zabezpečí jeho pohodu, sa v budúcnosti ťažšie vyrovnáva s bežnou nepohodou, akou je napríklad hlad, smäd, zima, dážď, fyzická námaha, dlhé čakanie, nedostatok financií a podobne.

Dieťa môže zažívať sklamanie a neúspech v škole aj vo vzťahoch. Vďaka nim sa stáva usilovnejším, kreatívnejším a zodpovednejším. Mení a prispôsobuje svoje správanie, aby si získalo priazeň a uznanie svojich priateľov a aby uspelo v škole. Odmietnutie a príležitostné konflikty učia dieťa komunikovať, ustúpiť, obhájiť sa, presadiť sa, udobriť i ospravedlniť sa. Vlastnou skúsenosťou získava cenné schopnosti a zručnosti, ktoré bude využívať počas celého života. Ak sa vie so klamaním a neúspechom samo vyrovnať, rodičia nemusia zasahovať. V prípade šikany spolužiakom alebo ponižovania od učiteľa je dôležité dieťa povzbudiť a pomôcť mu spory vyriešiť.

Odolnosť získava dieťa aj vďaka aktivitám, ktoré robí. Často musí oželieť spoločnosť kamarátov a prichádza tak o radostné zážitky, keď sa namiesto stretávaní venuje aktivitám, do ktorých sa mu niekedy veľmi nechce. Zvyšuje svoju vytrvalosť, keď sa učí hrať novú skladbu, dlhý text naspamäť, alebo namaľovať obrázok. Mentálnu, ale aj fyzickú odolnosť si dieťa najlepšie vybuduje vďaka športu. Sklamanie z prehry, odopieranie si nezdravých pochutín, vyrovnanie sa s vlastným zlyhaním, kritikou trénera, nenaplneným cieľom, ale aj fyzická bolesť, úrazy, náročné podmienky ako horúčava alebo silný dážď zocelia väčšinu detí. Táto dočasná nepohoda však robí ich budúci život ľahším.

Úlohou dospelých je tiež nechať na dieťa pôsobiť dôsledky svojich rozhodnutí alebo nepriaznivých okolností, ako je napríklad rozbitie mobilného telefónu či strata obľúbenej veci. Iba vlastnou skúsenosťou a podporou dospelých sa dieťa učí statočnosti. Dôležitým predpokladom je, že smie robiť chyby. Chyby sú nevyhnutnou súčasťou procesu učenia a dieťa sa vďaka nim učí vyrovnať sa s neúspechom. Ak dieťa nie je za chyby trestané, naučí sa ich využiť vo svoj prospech. „Pamätáš sa, v akých slovách si urobil chybu? Ako by si mohla zmeniť spôsob učenia, aby si si učivo lepšie zapamätala? V čom sa potrebuješ zdokonaliť, aby ťa tréner zaradil do základnej zostavy?“

Dieťa potrebuje zažiť sklamanie a neúspech, lebo tie učia dieťa vďačnosti za radosť a úspech. Motivujú ho k zmene správania, hľadaniu riešení aj k vytrvalosti. Nedostatok a nepohoda učia dieťa vážiť si hojnosť a pohodu. Dať neskúsenému dieťaťu luxus a blahobyt, je ako dať topiacemu sa loď a nenaučiť ho kormidlovať. Preto menej poúčajme a viac ukazujme. Menej hodnoťme a viac chápme. Menej podceňujme a viac dôverujme. Dieťa sa potrebuje naučiť kormidlovať pod naším vedením skôr, ako sa vydá na svoju plavbu.

***

Použitá literatúra:

Kruh bezpečného rodičovstva – kolektív autorov

Deti ako výzva – Rudolf Dreikurs, Vicki Soltzová

https://www.edual.sk/deti-ako-vyzva-31