Láskavosť a neústupnosť

Natália mala zlozvyk, keď sa po škole prezliekala, hodiť oblečenie na zem. Mame sa toto dcérine správanie nepáčilo a napriek tomu, že sa snažila dcére dohovoriť, nedarilo sa ju priviesť k zmene. Prestala jej kupovať oblečenie, kým nezmení svoje správanie, čo veľmi nefungovalo, lebo mala oblečenia dosť. Nechápala, prečo dcéra nezavesí oblečenie na vešiak, alebo ho aspoň neprehodí cez stoličku. Natália vysvetľovala, že jej oblečenie na stoličke vadí, keď sedí za písacím stolom alebo že nechce ležať v perinách v oblečení, v ktorom chodí do školy a jazdí autobusom, s čím mama súhlasila.

Raz keď mama niesla dcére do izby vyžehlené oblečenie a uvidela zasa oblečenie na zemi, vymyslela ďalšie riešenie situácie, ktoré predniesla Natálii, keď prišla zo školy domov:

„Natálka, vadí mi, keď vidím oblečenie pohodené na zemi. Kúpili sme ti vešiak, na ktorý si môžeš zavesiť oblečenie, ale ty ho aj tak hodíš na zem! Odteraz zakaždým, keď budeš vonku a ja uvidím nejaký kus oblečenia na zemi, volám ti, aby si si ho išla ihneď zdvihnúť.“

Onedlho išla mama okolo Natálkinej izby a letmým pohľadom uvidela mikinu na zemi. Zatelefonovala Natálii, aby sa vrátila domov a mikinu zo zeme zodvihla. Natália pochopila, že to mama myslí vážne a nemá cenu presviedčať ju, že to urobí neskôr. Vrátila sa domov, zodvihla mikinu a povesila ju na vešiak. Mama jej s úsmevom poďakovala a Natália sa vrátila za kamarátkami, ktoré na ňu čakali na ihrisku.

Od tej doby už mama nikdy žiadne oblečenie na zemi v izbe svojej dcéry nevidela.