Na čom v rodičovstve záleží? 5 orientačných bodov

Na otázku, čo si želáme pre svoje dieťa, väčšina z nás odpovie, aby bolo šťastné. Medzi ďalšie želania patri aj, aby bolo zdravé, vzdelané, úspešné, obľúbené, láskavé, múdre, či aby malo dobrého partnera. Všetky tieto želania sú dôležité a je ich ešte oveľa viac. Na cieli sa asi všetci zhodneme. Otázkou je, ako sprevádzať svoje dieťa, aby tento cieľ dosiahlo.

Rodičovstvo je ovplyvňované inštinktom, vlastnou skúsenosťou, výchovným štýlom, napodobovaním, získanými informáciami o vývinových štádiách, o medziľudských vzťahoch, a našťastie aj zdravým rozumom. Napriek tomu, že väčšina z nás nastupuje do tejto role s maximálnou zodpovednosťou a s odhodlaním uspieť, prostredie, životné okolnosti, osobnostné vlastnosti, zážitky z detstva či neistota, nás môžu opakovane privádzať do slepých uličiek. Kríza rodiny, silný vplyv rovesníkov, závislosť od elektronických zariadení a sociálnych sietí, obavy z budúcnosti... To všetko rolu rodiča dnes významne sťažuje.

Na chvíľu zľahka odbočím. Raz sme mali cestovať s rodinou do Chorvátka na dovolenku. Manželovi sa vtedy skomplikovala situácia v práci, no dovolenka už sa nedala zrušiť, a tak som naložila nášho trojročného syna, tehotnú švagrinú a vyrazili sme smer letovisko. So šoférovaním v zahraničí som veľa skúseností nemala. V minulosti som občas vystriedala manžela za volantom, keď bol unavený a jedinou dobre známou trasou cez štátne hranice bola cesta z Prahy do Bratislavy a naspäť. Navigácie ešte neboli k dispozícii a švagrinú s bábätkom v brušku som za volant pustiť nechcela. Syn býval v autosedačke netrpezlivý, a preto sme si naplánovali, že pôjdeme cez noc, aby väčšinu cesty prespal. Pozeranie do mapy by bolo za tmy nepraktické, a preto mi manžel napísal päť názvov veľkých miest, ktoré boli mojimi záchytnými bodmi. Tento malý žltý lístok s mestami, ktorý mi manžel nalepil na palubnú dosku, bol mojou jedinou navigáciou. Dlhú cestu sme zvládli a na druhý deň o siedmej ráno sme parkovali pred naším hotelom.

Možno už tušíte o akú paralelu sa pokúšam. Sprevádzanie dieťaťa do dospelosti nebýva také ľahké ako cestovať z jedného dobu do druhého, aj keď všetky naše životné cesty majú mnoho spoločného. Niekedy môžeme zísť z cesty a zablúdiť, inokedy môžu nastať situácie, s ktorými sme nepočítali alebo sme príliš vyčerpaní na to, aby sme hľadali lepšiu cestu. Je múdre, ak sa na našej ceste nespoliehame iba na intuíciu a držíme sa pevných orientačných bodov. Bolo by naivné myslieť si, že sa dá úspešné rodičovstvo zredukovať do niekoľkých oblastí, v ktorých stačí uspieť, aby všetko dobre dopadlo. Niektoré oblasti sú však pri výchove kľúčové, teda dôležitejšie ako iné. Sú to naše orientačné body, ktorých je múdre sa držať a ku ktorým je treba sa vracať, keď vzťahy nefungujú alebo máme pocit, že nejdeme po správnej ceste.

Bezpečie

Potreba bezpečia je, podľa predstaviteľa humanistickej psychológie Maslowa, v hierarchii nad základnými biologickými potrebami. Je teda druhou najdôležitejšou potrebou človeka hneď po potrebách zabezpečujúcich prežite, akými sú vzduch, teplo, voda, jedlo, spánok. Pocit bezpečia si vytvárame už počas prenatálneho vývinu a určitú formu bezpečia potrebujeme po celý život. Bábätko sa cíti v bezpečí, ak rodičia sýtia jeho biologické a citové potreby. Malé dieťa získava pocit bezpečia, ak je mu umožnené skúmať, učiť sa a súčasne sa mu dostáva útechy, keď sa niečoho zľakne alebo si ublíži. Pocit bezpečia posilňuje aj rešpektovanie voľby dieťaťa, ponuka pomoci v náročných situáciách, ako aj optimizmus rodičia, ktorý dieťa prirodzene nasleduje. K pocitom bezpečia prispieva predvídateľnosť rodičovského správania, schopnosť aktívneho počúvania či istota, že je dieťa milované, aj keď zlyháva. Dieťa, o ktoré rodičia prejavujú úprimný záujem, venujú mu čas a súčasne podporujú jeho autonómiu, ktoré je oceňované, povzbudzované a primerane konfrontované s výzvami, si v takomto bezpečnom prostredí môže budovať sebadôveru potrebnú pre subjektívne pocity šťastia.

Sebareflexia

Rodič, ktorý nie je ochotný sa učiť spolu s dieťaťom, je zväčša presvedčený, že vie všetko najlepšie, a to je pre rodičovstvo nebezpečné. Tak ako sa dieťa učí napodobňovaním druhých, pomocou dôsledkov, pokusov a omylov, ale aj vhľadom, teda vlastnou úvahou, tak aj rodičia majú možnosť sa mnohému naučiť, ak sú k tejto možnosti dostatočne otvorení. Nemusia sa učiť priamo od dieťaťa, ale môžu sa naučiť veľa o ňom, o sebe, o svojich schopnostiach, pocitoch aj správaní. Dieťa nastavuje svojim rodičom zrkadlo a ak sú rodičia voči svojmu dieťaťu dostatočne vnímaví, môžu rásť spolu s ním. Rozvíjať vzájomné porozumenie, empatiu a nachádzať nové efektívnejšie riešenia na stále sa opakujúce náročné situácia. Dospelí majú, vďaka deťom, príležitosť stať sa nielen dobrými rodičmi, ale najmä lepšími ľuďmi. Múdry rodič totiž vie, že ak niečo očakáva od svojho dieťaťa, mal by sa to najprv naučiť on sám. Sebareflexia vedie rodiča k zmene vnímania, uvažovania, očakávania aj správania. Tak sa stáva autentický a spravodlivý. Nadobudnuté rodičovské zručnosti sa navyše pozitívne prejavujú nielen v partnerskom vzťahu, ale vo všetkých medziľudských vzťahoch.

Rodič, ktorý nedokáže pripustiť, že sa zmýlil alebo sa zle zachoval, sa za svoje správanie nedokáže ani ospravedlniť. Nerád diskutuje, vyhýba sa kompromisom, nevníma potreby a túžby dieťaťa, čo spôsobuje, že sa dieťa opakovane ocitá v role porazeného. Svet je preňho nespravodlivý. Dieťa môžu ovládať pocity bezmocnosti a beznádeje, čo je opak optimizmu.

Optimizmus

Viera, že veci dobre dopadnú, nám dáva nádej a nádej nás motivuje k aktivite. Optimizmu a pesimizmu sa cez dvadsaťpäť rokov venoval Martin Seligman, známy tiež ako „otec pozitívnej psychológie“.

„Pozitívna psychológia je vedecké štúdium toho, čo robí život najviac hodnotným.“ Je to psychologický prístup zameraný na štúdium ľudských myšlienok, pocitov a správania, pričom sa zameriava na silné stránky namiesto slabých (Loziak, SAV, 2022).

Seligman čoby prezident Americkej psychologickej asociácie zmenil smerovanie psychológie, ktorá sa do tej doby venovala skôr problematike, ako uľaviť nešťastiu. Zameral sa na to, ako nájsť v živote to najlepšie a ako tieto pozitívne javy kultivovať. Všetky svoje štúdie overoval a po ňom aj mnohí ďalší. Čo so svojimi spolupracovníkmi zistil? Výskumy odhaľujú, že optimizmus je rovnako dôležitý ako talent a túžba. Že optimisti sú zdravší a úspešnejší v škole, v práci aj v športe. Optimizmu sa dá naučiť a táto zručnosť sa dá vštiepiť aj deťom.

Podľa Seligmana je hlavnou charakteristikou pesimistu viera, že všetko zlé bude trvať dlho, že to negatívne ovplyvní všetko ostatné a príčinou je iba on sám. V jadru pesimizmu sa ukrýva bezmocnosť, čo je stav, pri ktorom jednotlivec verí, že nemôže nijako ovplyvniť, čo sa stane, preto nerobí nič.

Optimisti sa nenechajú len tak odradiť. Náročná situácia je pre nich výzvou, ktorú sa pokúšajú prekonať. Kľúčová je viera, že väčšina problémov je iba dočasná a nepríjemnosť sa týka iba jedného problému. Optimista hľadá príčiny v okolnostiach, v druhých ľuďoch alebo ich prisudzuje smole. Keď sa dieťaťu nedarí, mali by sme ho podporiť, aby vytrvalo, hľadalo spôsoby, ako uspieť. Keď napriek tomu neuspeje, ale verí, že urobilo maximum, je dôležité prihliadať aj na okolnosti, ako napríklad veľká konkurencia, náročná úloha či zlý deň. Dieťa by malo vidieť, ako sa rodičia udobrujú, ako si odpúšťajú, ako sa vyrovnávajú s rôznymi emóciami a že sa nevzdávajú. Malo by zažívať, že krízové situácie mávajú dobrý koniec, ale aj to, že niektoré dopadnú inak, ako si želali, a napriek tomu sa cez sklamanie dá preniesť. Prehry, ak ich nie je priveľa, posilňujú odolnosť.

Nepríjemné pocity a udalosti sa nevyhýbajú pesimistom ani optimistom. Rozdiel je iba v tom, ako sa kto s takými situáciami dokáže vyrovnať. To môžu do značnej miery ovplyvniť práve rodičia. Optimizmus dieťaťa sa rodí z rodičovskej komunikácie a jeho správania.

Komunikácia

Pôvod optimizmu alebo pesimizmu vychádza z komunikácie, ktorej bolo dieťa svedkom v konkrétnych situáciách. Ako rodičia hodnotia seba, druhých aj dieťa samotné. Ako si vysvetľujú príčiny zlyhaní a aké si z nich berú ponaučenia. K akým záverom spejú a ako definitívne sú ich presvedčenia. Komunikácia dieťaťa odzrkadľuje komunikáciu dospelých. Seligman k tomuto použil výstižnú metaforu: „Deti majú antény neustále natočené k rodičom, predovšetkým k matkám.“ Počúvajú ich interpretáciu, ako funguje svet. Obzvlášť vnímavé sú, keď sa udeje niečo nepríjemné. Počúvajú, čo rodičia hovoria a vnímajú aj akým spôsobom to hovoria. Deti veria kritike, ktorú o sebe aj druhých počujú a na základe toho formulujú svoje postoje. Ak dieťa stále dookola počuje, že niečo opäť nezvládlo, že nikdy neurobí nič správne alebo, že jeho sestra je vždy lepšia, rodičia mu možno nevedome dláždia cestu k pesimizmu. Nepomáha mu ani to, keď sa mama často sťažuje na ocka, na prácu, na kolegov, na kamarátky, na život, a to ani vtedy, keby boli jej sťažnosti oprávnené. Je v poriadku, ak je dospelý kritický, ale mal by byť súčasne pozitívny. Kritika by nemala byť definitívna. Dieťa potrebuje počuť povzbudenie a vnímať v kritike dôveru a nádej.

Dôležitý je vnútorný monológ. To, ako človek zmýšľa o sebe, o druhých aj o udalostiach, ovplyvňuje to, ako sa cíti. To, ako sa cíti, zase ovplyvňuje, ako sa správa. Podstatou optimizmu je zmena deštruktívnych myšlienok, ktoré sa objavujú v našich mysliach, keď sa ocitáme v konkrétnych situáciách. Tieto myšlienky prichádzajú ako blesk z jasného neba, ale keď si ich uvedomíme, vieme sa naučiť ich preformulovať. „Zasa štvorka z dejepisu? To dieťa sa nevie naučiť zopár faktov? Celý víkend sa nehne z domu.“ Podobný vnútorný monológ nahnevaného rodiča môžeme preformulovať napríklad takto: „Ach, opäť štvorka z dejepisu. Neviem, prečo má taký odpor voči dejinám. Ja som dejepis milovala. Asi by bolo horšie, kedy sa trápil s matikou a slovenčinou. V ostatných predmetoch má celkom dobré známky. Však z neho nemusí byť historik.“

Dôsledkom zmeny vnútorného monológu je zmena pocitov a následne aj komunikácie a správania. Asi si vieme celkom živo predstaviť, ako vyzerá situácia v rodine, kde matka za štvorku nakričí na dieťa a dá mu na víkend zákaz ísť von s kamarátmi.

Pevné puto

To najdôležitejšie, na čom v rodičovstve záleží, je pevné puto medzi rodičom a dieťaťom. Rodinné vzťahy sa v rôznych etapách vyrovnávajú s rôznymi výzvami. Napriek tomu, že je dôležité, aby sa všetci členova usilovali o hľadanie ciest, ako spolu vychádzať čo najlepšie, primárnu úlohu majú v tomto smere rodičia. Detský mozog prechádza dlhým vývinom a ten pokračuje ešte niekoľko rokov po dovŕšenia dospelosti. Deti skrátka ešte nemajú takú výbavu, akú máme my, zrelí dospelí. Múdrosť a skúsenosti stoja na našej strane. Ťažko sa tvorí pevné puto bez sebareflexie, rešpektu k sebe a druhým a tiež bez zmien v našich očakávaniach. Dôležitý je aj rodinný optimizmus a láskavá komunikácia. Jednotlivé aspekty, ktoré spoluvytvárajú rodinnú atmosféru, sa ovplyvňujú navzájom.

Pevné puto s rodičom dieťaťu poskytuje pocit istoty a bezpečia. Pocit bezpečia je sprevádzaný optimizmom. Optimizmus vedie dieťa k životaschopnosti. Tá sa prejavuje vlastnou iniciatívou, ktorá prináša zlyhanie aj úspech. Zlyhanie vyzbrojuje dieťa odolnosťou. Úspech prispieva k radosti, posilňuje sebadôveru, a tak sa dieťa približuje k cieľu, ku ktorému sme ho nasmerovali. K tomu, aby bolo v živote šťastné.

Niekedy to v živote však nebýva také jednoduché. Mnohí z nás sa ocitnú v náročných situáciách, vyrovnávajú sa s neočakávanými životnými udalosťami, nemajú podporu rodiny, priateľov. Chýba im energia aj potrebné zručnosti. Napriek nepriazni osudu si želajú uspieť.

Strážme si sebaúctu, rešpektujme druhých, komunikujme, počúvajme a usilujme sa o porozumenie. Zostaňme optimistickí! Smejme sa! Vo svete je veľa hrôzy a utrpenia, doprajme si pokoj v našich rodinách, v našich dušiach. Naše deti si to zaslúžia a my tiež.

Zdroj: Martin E. P. Seligman (2013). NAUČENÝ OPTIMISMUS: Jak změnit své myšlení a život. BETA.

***

Máte pochybnosti o tom, či vychovávate svoje dieťa správne?

Ďalšie články na rôzne výchovné témy nájdete tu: https://www.edual.sk/clanky

Cesta do nášho e-shopu s knihami pre rodičov vedie tadiaľto: https://www.edual.sk/pre-rodicov