Nočné desy

Riško bol veľmi citlivý chlapec. Ako bábätko ťažko zaspával sám vo svojej postieľke, a preto odmalička spával s rodičmi v posteli. V štyroch rokoch ho mama učila zaspávať vo svojej posteli v detskej izbe. Na zmenu si zvykol pomerne rýchlo. Potom však mama odišla na týždeň na služobnú cestu a Riško zase chodil spávať k tatovi do rodičovskej spálne. Pre oboch to bol ľahší spôsob, ako sa vyrovnať s neprítomnosťou mamy. Keď sa však mama vrátila, bolo pre ňu náročne Riška prinútiť opäť spať vo svoje izbe, takže sa všetko vrátilo do starých koľají.

Keď Riško začal chodiť do školy, mame začalo prekážať, že sa traja tlačia v jednej posteli a súčasne si uvedomovala, že by syn už mal spávať vo svojej posteli. Riško teda začal opäť spať vo svoje izbe, no často mával zlé sny. Stávalo sa, že po chvíli ako zaspal, začal kričať, vyskočil z postele a utekal z izby. Bolo to nebezpečné, lebo Riško s rodičmi býval v dome a raz ho otec schytil tesne nad schodmi. Mohol padnúť a ublížiť si.

Rodičia si robili starosti. Nevedeli, na koho sa majú obrátiť. Nakoniec sa mama na internete dočítala, že to môžu byť nočné desy a že je to v tomto veku u detí bežné.

Nočné desy sa najčastejšie objavujú u detí v predškolskom veku. Ide o vývoj centrálnej nervovej sústavy. Dieťa vydesene kričí, plače alebo nezrozumiteľne rozpráva. Môže aj kopať a vstávať z postele. Záchvaty nočného desu môžu trvať 5 až 20 minúť, ale aj dlhšie.

Mama nasledovala odporučenia, o ktorých sa dočítala. Zachovala pokoj a rozvahu. Riška nebudila a pokojným hlasom sa k nemu prihovárala.

Poradila Riškovi, aby vždy nakreslil, čo sa mu snívalo. Neskôr sa ku kresbe vracali a rozprávali sa o nej. V jednom článku sa dočítala, že aby sa dieťa svojho sna nebálo, môže do kresby dokresliť veselé alebo smiešne prvky.

Riškovi to naozaj pomohlo. Odvtedy rád zaspáva vo svojej posteli a vo svojej izbe sa cíti v bezpečí.