Prečo deti žalujú? Môžeme žalovaniu zabrániť?

Nedávno sa mi posťažovala kamarátka na vzťahy medzi spolužiakmi v triede jej desaťročného syna: „Predstav si, Dávid sa včera bál napísať si cez prestávku domácu úlohu, ktorú si zabudol zapísať, lebo by to vraj niektorí spolužiaci povedali učiteľke“. „Hmm, to veru nevyzerá na veľmi príjemnú atmosféru v triede,“ súhlasila som.

Deti žalujú z mnohých dôvodov. My dospelí by sme sa mali snažiť tieto dôvody odhaliť, porozumieť im, aby sme sa vedeli v takých situáciách správne zachovať. Svojím správaním totiž môžeme podobné konanie buď podporiť alebo eliminovať. A nielen to. Nevhodnou reakciou môžeme dieťa uraziť, nahnevať, zosmiešniť, naštrbiť medziľudské vzťahy. Naopak, racionálnym prístupom môžeme situáciu upokojiť, odľahčiť, a tým deti mnohému naučiť.

Predstavme si, že si Dávid zabudnutú domácu úlohu cez prestávku napíše a jeden zo spolužiakov, dajme mu meno Gregor, to na hodine povie pani učiteľke. Môže nastať niekoľko scenárov.

V tom prvom pani učiteľka poďakuje Gregorovi za upozornenie a Dávidovi zapíše mínus za neurobenú úlohu. Čo v danej situácii prežívajú jednotliví aktéri? Dávid sa hnevá na Gregora, ktorý žaloval a aj na učiteľku, ktorá ho potrestala, napriek tomu, že mal úlohu spravenú. Na Gregora sa hnevajú aj spolužiaci, ktorí jeho konanie nechápu. Tí odsudzujú aj učiteľku, ktorá bez akýchkoľvek otázok potrestala ich kamaráta. Gregor dostal od učiteľky jasnú spätnú väzbu, že hlásenie podobného správania spolužiakov je žiadúce, a preto v tom bude pokračovať. To však bude mať za následok, že v triede nebude veľmi obľúbeným. Gregor bude opakovane zažívať vnútorný konflikt, či sa má usilovať o priazeň spolužiakov alebo učiteľky.

V druhom scenári učiteľka okríkne Gregora, aby nežalovať a staral sa o svoje veci. Ten je zmätený, lebo je z domu naučený, že ak sa porušujú pravidlá, má sa o tom hovoriť, aby mohlo dôjsť k náprave. Nabudúce učiteľku o podobnom správaní informovať nebude, no bude cítiť nespravodlivosť, lebo on si poctivo robí domáce úlohy doma a nemá z toho žiadnu výhodu ani ocenenie. Dávid a mnohí ďalší dostávajú od učiteľky spätnú väzbu, že nezáleží na tom, kde si robia domáce úlohy, hlavné je, aby boli hotové. Žiaci sú tak podporovaní v nezodpovednosti, lebo odpisovaním úloh od spolužiakov sa toho veľa nenaučia.

Tretí, ideálny scenár ponúka riešenie, ktoré je rešpektujúce ku všetkých, posilňuje medziľudské vzťahy, a najmä prispieva k pohodovej atmosfére v triede. Učiteľka môže reagovať napríklad takto: „Gregor, si všímavý chalan. Asi mi chceš týmto povedať, že domáce úlohy sa majú robiť doma, aby ste si v kľude precvičili prebraté učivo, však? Ďakujem, nabudúce mi to nemusíš hlásiť. Verím, že Dávid si obvykle píše domáce úlohy doma, lebo je múdry chalan a vie, že opisovaním úloh od spolužiakov nezistí, či im porozumel. Dávid, mám pravdu? Chceš k tomu niečo povedať?“

V akých situáciách deti najviac žalujú? Čo chcú takýmto správaním povedať?

Deti žalujú,

• keď cítia nespravodlivosť. V našom kontexte Gregor mohol žalovať preto, lebo on pravidelne vynakladá úsilie, aby splnil všetky školské povinnosti čo najlepšie, a druhí si hľadajú skratky, ako si veci uľahčiť a napriek tomu dosahujú rovnaké či dokonca lepšie výsledky.
• keď očakávajú pochvalu. Ak Gregor v minulosti pri podobnom správaní dostal pochvalu, dá sa očakávať, že bude v podobnom správaní, teda žalovaní, pokračovať, lebo mu prináša nejaký úžitok. Ak si nevie získať priazeň kamarátov, uspokojí sa s priazňou učiteľa, rodiča.
• keď cítia nízku sebahodnotu. Prehliadané, neoceňované deti, ktoré opakovane zažívajú neúspech, sa môžu uchýliť k správaniu, pri ktorom sa snažia zvýšiť svoju sebahodnotu tým, že znižujú hodnotu druhých. Striehnu na ich prešľapy a potom na ne upozorňujú. Tu hrá hlavnú úlohu závisť a žiarlivosť. Možno aj prajú úspech druhým, ale chcú ho kúsok aj pre seba.
• keď sú nahnevané a majú potrebu pomstiť sa. Ak existuje medzi deťmi rivalita, nezdravá súťaživosť alebo pomstychtivosť, potom je žalovanie prostriedkom moci, ako niekomu ublížiť. V takýchto prípadoch však deti pre žalovanie potrebujú živnú pôdu. Takúto nezdravú atmosféru často vytvárajú samotní dospelí, či už rodičia alebo učitelia.
• keď majú potrebu brániť sa. Ak sa niekto dotkne hodnoty dieťaťa, jeho blízkych či priateľov, má potrebu brániť sa. Tu hrá hlavnú úlohu situačný faktor. V určitých situáciách dieťa povie veci, ktoré by za bežných okolností nepovedalo.
• keď sa chcú zviditeľniť, zapáčiť. Niektoré deti majú potrebu upriamiť na seba pozornosť. Neuvedomujú si ešte dopady svojho negatívneho správania na vytváranie a udržanie dobrých medziľudských vzťahov.
• keď žalovaním získajú nejakú výhodu. Za každým správaním stojí nejaký motív, určitý dôvod, prečo človek koná určitým spôsobom. Ak sa nám podarí odhaliť motiváciu správania, vieme toto správanie usmerniť, aby bolo čestné, efektívne a žiadúce.

Žalovaním sa deti snažia niečo vyjadriť. Poukázať na nespravodlivosť, získať pozornosť, zabezpečiť si výhodu, zbaviť sa menejcennosti, vyjadriť hnev, oplatiť poníženie či pomstiť odmietnutie. Žalovanie býva prejavom nezrelosti a je zvyčajne prechodné, kým sa deti naučia svoju nespokojnosť regulovať alebo prejavovať iným, efektívnejším spôsobom.

Deti sa stále učia. Nie sú zlé, len sa niekedy zle správajú. Mali by sme im venovať viac pozornosti a snažiť sa im porozumieť. Často ich stačí iba vypočuť, uznať ich pocity a ponechať im iniciatívu. „Chápem, hnevá ťa, že vždy keď tu má Martin kamarátov zo školy, tak ťa nechce pustiť do izby. Myslím, že rozumiem tebe aj Martinovi. Napadá ti, prečo chcú byť chalani sami?“ Niekedy samotné vypočutie stačí na to, aby sa deti s nepríjemnou situáciu vyrovnali samy, alebo našli riešenie spolu s ďalšími účastníkmi konfliktu. „Mama, môžem sa chalanov opýtať, či nechcú prísť do kuchyne na olovrant? Ak budú chcieť, pomôžem ti niečo pripraviť.“

Ako môžeme žalovanie dieťaťa usmerňovať?

• Poskytujme dieťaťu dostatok pozornosti. Dieťa, ktorému je venovaná dostatočná pozornosť, sa cíti rešpektované, prijímané a má menšiu potrebu na seba upozorňovať nevhodným spôsobom.
• Berme prežívanie dieťaťa vážne. Zľahčovaním toho, čo dieťa hovorí, odmietame jeho prežívanie. Dieťa si vedome nevyberá, či bude cítiť nespravodlivosť, hnev alebo závisť. Jednoducho sa tak cíti a podľa toho sa aj správa.
• Naučme dieťa ovládať nutkanie žalovať. Dobrou cestou je ponúknuť dieťaťu odlišný pohlaď inej osoby či skupiny osôb. Viesť ho k empatii, teda naučiť ho vidieť situáciu očami druhých a vopred zvážiť dopady žalovania.
• Pristupujme k žalujúcemu s pochopením, no súčasne ho nepodporujme.
• Dajme dieťaťu jasne najavo, čo je a čo už nie je žalovanie. Dieťa by sa malo cítiť dostatočne slobodné obrátiť sa na dospelého, ak pociťuje ohrozenie, neistotu, šikanu alebo podobné signály vníma vo svojom okolí.

Ak deti žalujú, lebo chcú povedať, ako sa cítia, stačí, ak ich vypočujeme a dáme im najavo, že im rozumieme. Ak deti žalujú, lebo si nevedia rady, potom potrebujú, aby sme ich nielen vypočuli, ale súčasne im aj pomohli nájsť riešenie. Ak deti žalujú, lebo im to v minulosti prinieslo úžitok, budú žalovať, dokým to samy začnú považovať za neužitočné.

***

Máte pochybnosti o tom, či vychovávate svoje dieťa správne?

Ďalšie články na rôzne výchovné témy nájdete tu: https://www.edual.sk/clanky

Cesta do nášho e-shopu s knihami pre rodičov vedie tadiaľto: https://www.edual.sk/pre-rodicov