Prečo neviem nájsť cestu k svojmu dieťaťu?
Aj takto môže znieť povzdych zúfalých rodičov, ktorí sa rozhodli, že už nechcú svoje dieťa trestať, do všetkého nútiť a hádať sa s ním. Na druhej strane si uvedomujú, ako ich výchova vyčerpáva a vedie do slepej uličky.
Deti narodené v 21. storočí sú iné, ako sme boli my. To nie je nič nové. Mnohí rodičia menia svoju komunikáciu s dieťaťom nie preto, že sa zmenili deti, ale preto, že to považujú za správne. Viac sa zaujímajú o výchovu a pochopili, že to, ako sa k deťom správajú sa pre ne stáva vzorom, a preto sa každý deň usilujú o vľúdnu komunikáciu a racionálne riešenie konfliktov. Toto snaženie je však často vyčerpávajúce, zvlášť keď rodič bojuje s vlastnými emóciami a snaží sa ukazovať hlavne svoje lepšie ja. Napriek tejto snahe však nevidí žiadne výsledky.
Poďme sa zamyslieť nad tým, čo chceme my, rodičia, a čo chcú naše deti. Možno budeme prekvapení, aké odlišné sú naše túžby a pomôže nám to lepšie porozumieť tomu, prečo sa vzťahy v rodine tak často vyostrujú.
Nezáleží na tom, či máme osemročné alebo dvanásťročné dieťa. Nezáleží na tom, či máme syna alebo dcéru. Možno máte doma už dospievajúce dieťa, no aj tak platí, že jeho priority sa značne líšia od tých našich.
Deti sa chcú zabávať. Chcú pozerať televíziu, hrať počítačové hry, stretávať sa s kamarátmi. Tie staršie sa chcú potĺkať po obchodných centrách, vysedávať v podnikoch, chodiť spať, kedy sa im zachce. Chcú jesť to, čo im chutí a obliekať sa tak, ako sa im páči. Väčšinou sa im nechce učiť, čítať knihy, hrať na hudobný nástroj, športovať, upratovať si izbu, ani pomáhať rodičom. Nájdu sa, samozrejme, aj výnimky. ☺
A čo chceme pre naše deti my?
Deti sa smú zabávať, až keď si urobia svoje povinnosti. Keď už pozerajú televíziu, mali by si vyberať hodnotné programy. Smú sa hrať na počítači iba v obmedzenom čase. Ich potĺkanie sa po obchodných centrách považujeme za stratu času, vysedávanie v stravovacích zariadeniach za zbytočné plytvanie peniazmi. Spať by mali ísť včas, lebo je to zdravé pre ich telo a mozog. Chceme, aby sa učili a rozvíjali svoje talenty, aby športovali a jedli zdravo. V našom ponímaní by sa deti mali obliekať najprv dostatočne teplo, vkusne a až potom môže byť oblečenie aj trendové. Chceme, aby boli deti poriadkumilovné, ochotné, všímavé, tolerantné a aby to všetko robili s úsmevom.
Teraz už možno chápeme, že nájsť prepojenie sveta dospelých so svetom detí vyžaduje obrovskú dávku trpezlivosti a porozumenia na obidvoch stranách. Naše svety sú totiž veľmi odlišné.
Ďalším veľmi podstatným rozdielom medzi nami a deťmi je vnímanie času. Zatiaľ čo my dospelí hľadíme viac do budúcnosti, deti žijú prítomným okamihom. Keď sa chcú hrať s elektronikou, vôbec ich netrápi, či im časté pozeranie do displeja pokazí zrak. Deti v pubertálnom veku neurobia krok bez slúchadiel, lebo hudba je ich život, no vôbec sa nezamýšľajú nad tým, či je to zdravé pre ich sluch. Deti veľmi dobre vedia, ktoré potraviny sú zdravé a ktoré menej, ale aj tak jedia to, čo im chutí, lebo neuvažujú nad tým, v akom budú zdravotnom stave, keď budú starší. Vedia aj to, že keď chcú byť raz úspešní a dobre zabezpečení, mali by sa vzdelávať. Spoliehajú sa však na to, že sa na nich usmeje šťastie, keď budú iba snívať a podľahnú pohodlnosti. Čas im beží pomalšie a dospelosť je pre nich v nedohľadne. Keď vstupujú do dospelosti, vôbec nemajú chuť premýšľať o starobe. Neboli sme iní. Iba sme na to už zabudli. Naučili sme sa zodpovednosti, a to nielen za seba, ale aj za ne. Chceme im odovzdať svoje skúsenosti, aby sme ich uchránili pred zbytočnou bolesťou a sklamaním, no ony akoby naše rady nepotrebovali. Chcú, a aj potrebujú, svoje vlastné skúsenosti.
Keď sa na chvíľu zamyslíme nad tým, ako funguje ľudský mozog, tak nám to začne dávať zmysel. Keď deti počúvajú naše rady, zapájajú iba jeden zmyslový orgán a tým je sluch. Nič pri tom necítia, iba počúvajú, a keď hovoríme príliš dlho, tak ani to nie. Vypnú.
Deti potrebujú zažiť, precítiť a prekonať. Ich základnou potrebou je sloboda skúšať, rodičovská dôvera a rodičovský súcit. My sme tu, aby sme ich viedli, chápali, odpúšťali a verili im. Až keď sa staneme rodičmi, tak na vlastné oči vidíme, na vlastné uši počujeme a na vlastnom tele cítime, aké je rodičovstvo náročné, hoci sme o tom v minulosti toľko počuli.
