Prekvapujúce zistenia o vplyve amerických relácií na deti predškolského veku
Pred niekoľkými rokmi Dr. Jamie Ostrov, odborník na agresivitu detí v predškolskom veku, začal spolupracovať s Dr. Douglasom Gentilom, popredným expertom na vplyv médií. Obaja muži dva roky sledovali deti z predškolských zariadení v štáte Minnesota. Ich správanie dávali do súvislosti s tým, aké podľa rodičov pozerali televízne programy a dévedéčka. Boli to dobre situované deti zámožných rodičov vo veku 2,5 až 5 rokov.
Ostrov s Gentilom očakávali, že dievčatá a chlapci, ktorí sledovali násilné programy ako Power Rangers a Hviezdne vojny (Star Wars), budú pri hre v škole telesne agresívnejší. Zároveň sa nazdávali, že deti, ktoré obľubovali vzdelávacie relácie ako Arthur či Tesák – veľký červený pes (Clifford the Big Red Dog), sa budú správať nielen menej agresívne, ale aj prosociálnejšie – budú sa o všetko deliť, pomáhať ostatným, prizývať deti, aby sa s nimi hrali, atď. Neboli to originálne hypotézy, no význam výskumu spočíval v dlhodobej metodológii – Ostrov s Gentilom chceli sledovať, ako v predškolskom období postupne stúpa agresivita.
Pozorovateľov vyškolili, aby rozlišovali medzi fyzickou (telesnou), relačnou (vzťahovou) a verbálnou (slovnou) agresivitou. Fyzická agresivita zahŕňa vytŕhanie hračiek z rúk iných detí, sácanie, ťahanie a udieranie akéhokoľvek druhu. Relačná agresivita v predškolskom veku spočíva vo výrokoch typu „Nemôžeš sa s nami hrať“. Môže mať aj podobu ignorovania dieťaťa, ktoré sa chcelo pridať k hre, odopierania priateľstva či šírenia lži o inom chlapcovi alebo dievčati – všetky tieto formy správania napádajú podstatu vzťahu. Verbálna agresivita zahŕňa nadávky a okrikovanie, napríklad „Buď ticho!“ či „Ty si hlupák!“. Často sprevádza telesnú agresivitu.
To, čo zaznamenali pozorovatelia, dal Ostrov do súvislosti s učiteľským hodnotením správania detí, názormi rodičov a tvrdeniami o tom, koľko času venovali pozeraniu televízie. Počas výskumu chlapci a dievčatá podľa rodičov sledovali médiá priemerne jedenásť hodín do týždňa. Išlo o zvyčajnú kombináciu televíznych programov a dévedéčiek.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že hypotézy vedcov sa potvrdili. Údaje však odhalili aj čosi neočakávané. Čím viac vzdelávacích programov deti sledovali, tým boli relačne agresívnejšie. Správali sa čoraz panovačnejšie, prísnejšie a manipulujúcejšie. Vplyv médií sa nedal označiť za zanedbateľný. Bol väčší ako súvislosť medzi násilnými programami a fyzickou agresivitou.
Ostrovov tím bol zvedavý, prečo je to tak. Pustil sa teda do sledovania relácií na staniciach PBS, Nickelodeon a Disney Channel. Ostrov si všimol, že v niektorých programoch sa výrazne modeluje vzťahová agresivita. Prišiel s teóriou, že v mnohých vzdelávacích programoch sa konflikt medzi postavami buduje takmer celú polhodinu, no rieši sa iba niekoľko minút.
„Deťom v predškolskom veku robí problém spojiť si informácie na konci programu s tým, čo sa odohralo na jeho začiatku,“ upozornil vo svojej štúdii. „Malé deti s najväčšou pravdepodobnosťou nevnímajú celkové ʿponaučenieʾ tak ako staršie deti či dospelí. Namiesto toho sa učia na základe každého zobrazeného správania.“
Výsledky výskumu prekvapili celý tím. Ostrov sa rozhodol, že výskum zopakuje v štyroch predškolských zariadeniach v meste Buffalo v štáte New York. Po prvom roku v Buffale údaje prekontroloval. Deti z tohto mesta sledovali vzdelávacie a násilné programy v pomere 2 : 1. Väčší kontakt s agresívnymi scénami naozaj zvýšil mieru fyzickej agresivity v škole, no iba veľmi slabo. Rovnaký účinok však malo aj pozeranie edukačných materiálov – takmer v rovnakej miere ako sledovanie násilných programov. Podobne ako pri minnesotskom výskume, aj v tomto prípade malo púšťanie vzdelávacích relácií výrazný vplyv na relačnú agresivitu. Čím viac ich deti sledovali, tým krutejšie sa správali k spolužiakom. Táto korelácia bola 2,5-krát väčšia ako súvzťažnosť medzi násilnými programami a telesnou agresivitou.
Ostrov v podstate zistil, že Arthur je pre deti nebezpečnejší ako Power Rangers.
Jeho hodnotenie potvrdzujú údaje tímu z Ithackej vysokej školy: televízne vysielanie určené pre deti je ohromujúco bohaté na prejavy vzťahovej a slovnej agresivity.
Študenti Ithackej vysokej školy pod dohľadom profesorky Dr. Cynthie Schiebovej trpezlivo preskúmali 470 polhodinových televíznych programov, ktoré bežne pozerajú deti. Zaznamenali každý prípad, keď nejaká postava niekoho urazila, nadávala mu alebo ho ponižovala.
Scheibová pri následnej analýze zistila, že v 96 percent všetkých programov pre deti obsahuje urážky a ponižovanie (v priemere 7,7 prípadu zhadzovania na polhodinovú epizódu). Relácie, ktoré sa pokladajú za prosociálne, na tom neboli oveľa lepšie – hanobenie tvorilo súčasť 66,7 percenta z nich. Keby ktosi vyslovil urážky v skutočnom živote, ich krutosť by vyrážala dych. („Ako dokážeš v noci spať, keď vieš, že si absolútne neschopný?“ zo seriálu SpongeBob v šortkách (SpongeBob SquarePants))
Vedeli by sme si predstaviť, že na začiatku edukačného programu zaznie urážka, aby sa deti neskôr dozvedeli, že hanobenie spôsobuje bolesť. Ako však zistila Scheibová, o to v programoch nikdy nešlo. Z 2628 prípadov ponižovania sa urážajúca osoba dočkala pokarhania či opravy iba v päťdesiatich, z toho ani raz vo vzdelávacej relácii. Celých 84 percent prípadov sa ozval buď smiech, alebo nenastala nijaká reakcia.
Úryvok z knižky VÝCHOVNÝ ŠOK
