Trápia vás časté nezhody s vaším dospievajúcim dieťaťom?

Vaše láskyplné vzťahy s dieťaťom sa zmenili na gúľanie očami a nezáujem komunikovať? Väčšina vašich požiadaviek sa končí neochotou alebo pripomínaním? Usilujete sa o vzájomnú komunikáciu, ktorá však často končí výmenou názorov a vy opakovane zisťujete, že svojmu dieťaťu nerozumiete a ono nerozumie vám? Mávate pocit, že na svoje dieťa už nemáte vplyv ani energiu a prepadajú vás pocity smútku, frustrácie a zlyhania? Kladenie si otázku, kde ste urobili chybu a neviete sa zbaviť obáv o jeho budúcnosť?

Možno to u vás nie je až také zlé, alebo sa, naopak, nachádzate v oveľa náročnejšej situácii. Treba si priznať, že sprevádzanie dieťaťa do dospelosti prináša situácie, ktoré by sme si v minulosti sotva pripustili. To, čo si niektorí rodičia museli od svojich detí vypočuť, by radšej nepočuli a to, čoho boli svedkom, by radšej nevideli. Je, žiaľ, dôležité podotknúť, že toto platí aj v opačnom smere. Nahnevaný rodič dokáže napáchať veľké škody, ktoré často majú pre deti celoživotné následky. Hnev je reakcia na situácie, ktoré sa vyvíjajú inak, ako by sme si želali. Nikdy sa nenahnevať by bolo proti ľudskej prirodzenosti. Prejavy, respektíve spracovanie hnevu, sú otázkou zrelosti, a tá by mala byť jednoznačne na strane dospelých. Na obhajobu detí a mladých dospelých slúži fakt, že ich mozog sa stále vyvíja, a to až do veku 25 rokov. Ide o tú časť mozgu, ktorá je zodpovedná za emócie. To, samozrejme, nie je dôvod chodiť okolo detí po špičkách, tolerovať ich nezdvorilosť, o nič ich nežiadať a čakať, že samy od seba zmúdrejú. Vyrásť v zrelého človeka je proces, ktorý ovplyvňujú rodičia viac ako ktokoľvek iný. Je to ich najzodpovednejšia úloha, lebo práve oni spolu s učiteľmi a trénermi spoluvytvárajú podmienky pre rast a správanie dieťaťa. Ak sa teda dieťa búri alebo sa uzatvára do seba, je treba hľadať príčiny. Hodiť všetky konflikty s dospievajúcim dieťaťom na kolísajúce hormóny je ako hodiť problémy za hlavu.

Dôležitým cieľom zdravého vývinu dieťaťa je jeho úplné osamostatnenie. Je prirodzené a žiaduce, aby sa každé dieťa postupne oddelilo od svojich rodičov a bolo schopné sa ako dospelý vydať vlastnou cestou. Tento proces prebieha od detstva a v období dospievania naberá na sile. Zatiaľ čo malé deti visia na svojich rodičoch, napodobňujú ich, chcú im so všetkým pomáhať a sú presvedčené, že rodičia všetko vedia a všetkému rozumejú, dospievajúci si už vyberajú, koho budú počúvať, koho chcú nasledovať, čo budú robiť a najmä ako a kedy. Zisťujú, že rodičia nie sú až takí neomylní, ako si mysleli a že si zďaleka nie vždy a so všetkým vedia rady. Dospievajúce deti majú vlastné postoje, skúsenosti a iné potreby. Rodičom sa navyše objavuje nová konkurencia – rovesníci a mnohé autority. Nieže by tu predtým neboli, no nemali na deti taký vplyv. Prečo? Lebo nikdy predtým deti nepotrebovali tak silno zapadnúť medzi ostatných. Toto obdobie môže byť pre ne obzvlášť náročné, a preto je na mieste skôr dieťa počúvať, povzbudzovať a prejavovať mu dôveru, ako s ním bojovať. Navyše dieťa, ktoré nemá proti čomu alebo komu bojovať, bojovať prestane.

Žiadna výchovná metóda nemôže byť efektívna, ak nie je vytvorená pevná väzba medzi rodičom a dieťaťom. Odmeny zaberajú iba na chvíľu a tresty mávajú neblahé dôsledky či provokujú dospievajúcich k vzbure. Rodičia márne hľadajú návod, ako usmerniť svoje rebelujúce dieťa a neradi počujú, že práve zmena ich postojov a spôsobu komunikácie by mohla znížiť množstvo konfliktov.

Zmena postojov

Mnohí rodičia sú zvyknutí, že majú nad svojimi deťmi moc. Nevedia rozlíšiť potreby detí od svojich vlastných. Zvykli si prinútiť deti robiť to, čo oni považujú za správne. Akékoľvek prinútenie však nevyhnutne vyvoláva odpor. Dospievajúce dieťa sa snaží z takejto rodičovskej moci vymaniť. Je rodičovským právom mať posledné slovo, najmä ak ide o bezpečnosť. Je však mnoho oblastí, ktoré by mali byť od určitého veku v moci dieťaťa. Ak tomu tak nie je, dieťa sa cíti bezmocné, otrávené či frustrované. Nezriedka klame. Väčšina postojov rodičov sa prenáša z predošlých generácií, zo skúseností, ktoré počas života získali a z predstav, ktoré si o svojom dieťati urobili. Ako by sa malo správať, aké by malo mať názory, ako by sa malo obliekať a ako učesať. Aké by malo mať výsledky v škole, ako by mala byť uprataná izba, čo by malo jesť a s kým by sa malo priateliť. Dospievajúce dieťa by však malo byť za všetky tieto veci samo zodpovedné, čo je pre mnohých rodičov neprijateľné. Boja sa prenechať svojmu dospievajúcemu toľko zodpovednosti a právomoci, pretože mu nedôverujú a majú strach. Strach z toho, že bude ich dieťa robiť chyby, že sa dostane do problémov, že svojím výzorom vzbudí pohoršenie, že ho zlé výsledky v škole predurčia k neúspechu, že sa nezvládne postarať samo o seba, že mu zlá výživa spôsobí zdravotné ťažkosti alebo že ho kamaráti privedú na zlú cestu. Je prirodzené, že rodičia svoje dieťa ochraňujú, motivujú, posúvať vpred, predávajú mu skúsenosti, ktoré považujú za cenné a snažia sa mu tak uľahčiť jeho životnú cestu. Pre rodičov je náročné prizerať sa, ako ich dieťa v dospievajúcom veku zakopáva, je ľahkovážne, využíva iba malú časť svojich predpokladov, dostáva sa k cieľom zbytočnými okľukami, no napriek tomu je dôležité dovoliť mu kráčať vlastnou cestou. Veriť, že to, čo dieťa od nich doteraz odpozorovalo, bude dostatočne na to, aby to s ním dobre dopadlo.

Ak sme sa dieťaťu venovali, rešpektovali ho a dôverovali mu, potom je predpoklad, že bude aj ono v dospievajúcom veku dôverovať nám a rešpektovať naše hranice, ak mu budú poskytovať dostatočnú slobodu. Za tie roky už pozná naše postoje, z ktorých mnohé prijalo za svoje. Môže nás to stáť veľa úsilia, kým dieťa pochopí, že dlhé vlasy sú pre nás prijateľné, ale červené už nie. Že tepláky sú fajn, ale nie do školy. Že známky neriešime dokým, mu nebudú hroziť štvorky. Každý rodič má svoje hranice, ktoré by mali byť v súlade s jeho postojmi a schopnosťami dieťaťa.

Skôr či neskôr by sme sa všetci mali vyrovnať s faktom, že nemôžeme mať život svojho dieťaťa pod kontrolou. Ak dieťa ucíti, že mu postupne poskytujeme väčšiu slobodu a súčasne ho nechávame, aby si nieslo dôsledky svojich rozhodnutí, nezametáme pred ním ani za ním cestičky, začne cítiť väčšiu zodpovednosť za svoje rozhodnutia, za svoj život. Jedinou našou úlohou bude byť tu preňho, ak si príde pre radu.

Ak rodičia chcú, aby sa ich deti vyvarovali chýb, ktoré robili oni, potom je dôležité zamerať sa na svoj vlastný život a zmeniť, čo sa zmeniť dá. Žiť tak, aby si dieťa samo vybralo rodiča za svoj vzor alebo aspoň niektoré jeho zvyky.

Napriek tomu mnohí rodičia budú musieť s ľútosťou prijať, že ich dieťa fajčí, aj keď oni nikdy nefajčili, je nezdravo, hoci oni sa vždy zdravo stravovali, alebo nepôjde na vysokú školu, napriek tomu, že sa mu v škole vždy darilo. Môžu dúfať, že tieto rozhodnutia sú iba dočasné a že nakoniec prevládne zdravý rozum.

Zmena komunikácie

Keby mali rodičia možnosť pozorovať vlastnú komunikáciu s dospievajúcim dieťaťom v role nestranného pozorovateľa, rýchlo by pochopili, prečo gúľa očami a robí znechutené grimasy. Rodičia sa viac zaujímajú o známky v škole, o neupratanú izbu, o to, či je dieťa dobre oblečené a čo jedlo, ako o to, ako sa cíti, aký malo deň. Často sa nevedia ubrániť nabádaniu a moralizovaniu, ktoré kamuflujú do dobre mienených rád. Ponúkajú deťom riešenia na zlepšenie a ony získavajú pocit, že rodičom stále nie je nič dosť dobré. Deti sú v tomto veku kritické voči druhým a súčasne citlivé na kritiku, ktorá je namierená voči nim. Rodičia sa tak ocitajú v náročných situáciách. Snažia sa byť priateľskí, no súčasne cítia zodpovednosť za správanie svojho dospievajúceho dieťaťa – chcú ho zmeniť.

Dospievajúce deti nemajú rady, ak im rodičia hovoria, čo majú robiť. Na druhej strane ako rodičia máme právo požiadať ich o pomoc či vyjadriť nespokojnosť s ich správaním. Potrebujeme sa však naučiť, ako s nimi hovoriť, aby to v nich nevyvolávalo vzdor. Máme príležitosť rozvíjať rešpekt a toleranciu, naučiť sa pracovať s emóciami a súčasne viesť dieťa k spolupráci.

Ja-výrok

Ja-výrok je rešpektujúci a efektívny spôsob komunikácie s deťmi. Výhodou Ja-výroku je, že sa vyhýba obviňovaniu a hodnoteniu, na čo dospievajúce deti reagujú obzvlášť citlivo. Ide o to, aby sme sa nezameriavali iba na správanie dieťa, ale tiež na to, čo v nás toto správanie vyvoláva a aké má dopady. Výroky zamerané iba na správanie dieťaťa znejú takto: „To ako sa správaš?“ „Zase si prišiel neskoro.“ „Nevieš napísať správu, že ste dobre docestovali?“ „Si nezodpovedný!“

Ja-výrok podľa Thomasa Gordona popisuje:

• neprijateľné správanie dieťaťa
• pocity rodiča
• ako správanie dieťaťa ovplyvňuje rodiča.

Ja-výroky znejú takto: „Keď sa ku mne takto správaš, vyvoláva to vo mne rozpaky a kazí mi to náladu.“ „Ideš neskoro. Už som bola nervózna. Ak sa na teba nebudem môcť spoľahnúť, nemôžem ťa púšťať von takto neskoro.“ „Nedostal som od teba správu, že ste dobre docestovali a nedvíhala si mi mobil. Mal som o teba strach. Bolo pre mňa nepríjemné volať učiteľke.“ „Vidím, že si nepovysával. Som nahnevaná, lebo o hodinu príde návšteva, ja potrebujem pripraviť jedlo a chcela som ťa poprosiť, aby si mi pomohol.“

Gordon vo svojej knihe https://www.edual.sk/vychova-bez-porazenych-177 predkladá dôkazy o efektívnosti tejto komunikácie. Píše, že ak dieťaťu poskytneme všetky tri časti Ja-výroku, dozvie sa, aké správanie je pre nás neprijateľné, aké pocity to v nás vyvoláva a aké má pre nás dôsledky. Dieťa potrebuje počuť dôvod, prečo by malo zmeniť svoje správanie. Takáto otvorená komunikácia je preňho menej ohrozujúca, a preto je menej pravdepodobné, že by v ňom vyvolala vzdor. Naopak, úprimnosť rodiča podporuje dôveru dieťaťa, čo posilňuje ich vzájomný vzťah.

Ako zmeniť nezhody s dieťaťom na porozumenie?

• Dospievajúce dieťa má svoje potreby, záujmy a postoje, ktoré sú odlišné od tých našich. Do niektorých vecí by sme mu už hovoriť nemali. Má povinnosti, za ktoré nesie plnú zodpovednosť a nie je našou povinnosťou mu ich pripomínať. Za svoje prešľapy si samo nesie dôsledky.
• Snažme sa ho príliš nekontrolovať a dôverovať mu. Držme sa dohôd, ktoré sme s ním uzatvorili. Mnohému sa naučí tým, že bude skúšať, aj keď si pri tom často počína neobratne. Dôverujme mu, že sa naučí správne rozhodovať aj prostredníctvom zlých rozhodnutí.
• Povzbudzujme ho k samostatnosti, aj keď je v sazke riziko, že veci budú nedokonalé.
• Prejavujme úprimný záujem o dieťa a jeho svet. O jeho kamarátov, o to, čo sa mu páči a aký malo deň. Vyvarujme sa hodnotenia, poučovania, iba aktívne počúvajme. Venujme mu našu plnú pozornosť - pozerajme sa mu do očí, prikyvujme, usmievajme sa a otázkami overujme, či sme všetkému správne porozumeli.
• Oceňujme dieťa za všímavosť, iniciatívu a samostatnosť. Nechváľme ho za to, čo urobilo radosť nám, ale radujme sa z toho, čo urobilo radosť jemu.
• Žime sami v láske, radosti a vďačnosti... Rodič, ktorý chce priveľa, môže stratiť to najcennejšie - priazeň svojho dieťaťa.

   

  

   

  ***

  Máte pochybnosti o tom, či vychovávate svoje dieťa správne?

  Ďalšie články na rôzne výchovné témy nájdete tu: https://www.edual.sk/clanky

  Cesta do nášho e-shopu s knihami pre rodičov vedie tadiaľto: https://www.edual.sk/pre-rodicov