Udržujme s deťmi očný kontakt

Vždy, keď mama vstúpila do detskej izby svojho dospievajúceho syna, jej očný kontakt s ním prerušil podhľad na jeho „neporiadok“.

Niekedy to bolo pohodené oblečenie, inokedy zaprataný stôl či rozhádzané periny.

Hovorila so synom a pritom jej oči ubiehali na neupratané veci. Nechcela mu zakaždým, keď vstúpi do jeho izby niečo vytýkať. Jej pohľad však hovoril za všetko.

Dnes si to však uvedomila a rozhodla sa o situácii so synom porozprávať.

V kuchyni sa potom opýtala syna, či si všimol jej zazeranie po neuprataných veciach v izbe. Ten odpovedal: „Samozrejme, že som si to všimol. Robíš to vždy.“

Odvtedy, keď mama vstúpi so synovej izby, nezazerá po neporiadku a hľadí svojmu synovi do očí, keď sa ním rozpráva. Uspokojila sa s tým, že si syn izbu raz do týždňa uprace a čo je v nej počas ostatných dní, už nerieši. Rešpektuje jeho priestor a to, ako si organizuje veci vo svojej izbe.

Synovi zasa prestalo prekážať, že mu mama vstupuje do izby.