Vzťah medzi žiakom a jeho učiteľom má byť založený na dôvere

Človek je vzťahová bytosť, a preto k svojmu životu nevyhnutne potrebuje vzťahové väzby, ak má viesť plnohodnotný život. Pre dieťa to platí mnohonásobne. Prvú vzťahovú väzbu dieťa nadväzuje so svojou matkou. Ak táto väzba nevznikne, nefunguje dobre alebo nie je počas raného detstva na blízku iná blízka osoba, dieťa stráda. Prežíva v pohotovostnom režime a jeho mozog sa nemôže vyvíjať tak, ako by sa vyvíjal, keby bolo dieťa sýtené láskou, opaterou a pocitom bezpečia.

Počas života si dieťa okrem vzťahu s rodičmi vytvára mnoho ďalších vzťahov. So svojimi príbuznými, kamarátmi, spolužiakmi, trénermi a v neposlednom rade s učiteľmi a vychovávateľmi. Na základe týchto vzťahov sa učí a získava predstavu o tom, ako to v živote chodí. Čo je však ešte dôležitejšie, odvodzuje si svoju sebahodnotu. Často potom o sebe rozmýšľa tak, ako ho vnímajú a hodnotia druhí. Zisťuje, pri kom sa cíti v ohrození, či už fyzicky alebo emočne, a naopak, kto mu poskytuje pocity bezpečia, útechy a podpory. Každé dieťa prirodzene inklinuje k človeku, ktorý mu vyjadruje dôveru, povzbudzuje ho a načúva mu. Jedine v bezpečnom, vľúdnom a podnetnom prostredí vie naplniť svoj potenciál.

Počas školských rokov mojich synov som často rozmýšľala o vzájomných vzťahoch s jednotlivými učiteľmi. Deti trávia v škole veľa času, dokonca viac ako so svojou rodinou, a preto pre mňa boli ich sociálne vzťahy vždy dôležité, či už išlo o vzťahy so spolužiakmi alebo vyučujúcimi. Pozorne som načúvala ich rozprávaniu o vzájomných interakciách, o ich pocitoch, ktoré z týchto interakcií vychádzali, ako aj rozmýšľala nad skúsenosťami, ktoré si zo situácií odnášali. Niekedy som si povzdychla, keď som si vypočula, ako nešťastne niektorí dospelí z prostredia školy riešili vzniknuté problémy, najmä keď si uvedomím, že práve oni by mali byť našim deťom tým najlepším príkladom správania.

Spomínam si na pani učiteľku z prvého ročníka, ktorá nás, rodičov, na triednej schôdzke privítala vetou: „Dievčatká mám za odmenu a chlapcov mám za trest.“ Vtedy som tento výrok nebrala osobne, lebo deti mali pani učiteľku rady a ja som si jej vyjadrenie vysvetlila tak, že s dievčatkami sa asi ľahšie pracuje, zatiaľ čo chalani často nevedia skrotiť svoj temperament, ktorý si však do vienka dobrovoľne nevybrali. Ten dostali do daru od prírody.

Počas rokov sa však s podobným neférovým prístupom chlapci stretávali, a mnoho z nich stále stretáva, dennodenne. Za to, za čo dievčatá dostali upozornenie, chalanom v žiackej zasvietila poznámka. Dokonca samy dievčatá niekedy priznali, že im toto neopodstatnené nadržiavanie pripadá voči chalanom nefér. V malom prieskume som sama zistila, že mnohým deťom nevadí prísny učiteľ, no nespravodlivosť a poníženie prijímajú veľmi ťažko. Nejde tu iba o deti a ich pocity. Ide tu o ich vzťahy s učiteľmi, ktoré ovplyvňujú ich vlastnú hodnotu.

„Žiak behá po chodbe,“ ocitlo sa v mnohých chlapčenských žiackych knižkách. Odhliadnuc od toho, že každý žiak má aj svoje meno a bolo by pekné, ak by ho učiteľ v komunikácii s rodičom aj používal, rozmýšľam nad očakávaniami učiteľa, ktorý takúto poznámku dieťaťu napíše. Mal by snáď rodič dieťa za takýto prehrešok potrestať? Malo by mať dieťa z rodiča alebo učiteľa kvôli poznámke strach? Alebo chce učiteľ rodiča informovať, že jeho dieťa spravilo chybu a považuje za dôležité zaznamenať ju na večné časy? Že by snáď dieťa po poznámke po chodbe už nikdy nebehalo? A čo vzťah žiaka a učiteľa? Upevní sa a posilní sa dôvera? Cíti sa dieťa povzbudené, aby sa takto už nikdy nesprávalo?

Osobne som deti za poznámky nikdy netrestala. Nerada robím závery zo situácií, pri ktorých som nebola. Vždy som zápis alebo pokarhanie prijala ako príležitosť si o vzniknutej situácii pohovoriť. Považovala som za dôležité dieťa vypočuť, hoci existovalo určité riziko, že jeho verzia bude ľahko upravená. Ak dieťa opakovane dostáva príležitosť vyjadriť svoj uhol pohľadu, zistíme, že väčšinou nekonalo so zlým úmyslom. Je škoda, že v škole má len zriedkavo možnosť tento svoj pohľad vysvetliť. Na otázku: „A keď si myslíš, že si to prepískol, skúsil si sa ospravedlniť?“ mi syn raz odpovedal: „Chcel som, no nedostal som príležitosť. Vraj som drzý.“ Z pohľadu učiteľky sa synovo správanie mohlo javiť ako drzé, veď deti sa svoje emócie ešte len učia regulovať. Čo by sa však stalo so vzájomným vzťahom, keby namiesto poznámky v žiackej knižke, dieťa počulo: „Vidím, že by si mi rád niečo vysvetlil. Teraz sa potrebujeme venovať učivu, no po hodine si tvoj postoj rada vypočujem.“ Takýto prístup by dozaista otvoril prúd dôvery a vzájomného spojenia. Detský vnútorný monológ by potom mohol znieť napríklad takto: Chce ma vypočuť. Chce mi porozumieť. Zaujíma sa o mňa. Chce byť spravodlivá. Takto sa vytvára vzťah založený na úcte a rešpekte. Možno sa nakoniec odhalí, že išlo iba o nedorozumenie alebo dieťa jednoducho pochybilo a potrebuje od dospelého dostať spätnú väzbu či pripomenúť pravidlá.

Dieťa v škole prechádza výchovno-vzdelávacím procesom a ak niekto namieta, že za výchovu dieťaťa je zodpovedný len a len rodič a vyučujúci má na starosti iba vzdelávanie, tak sa mýli. Dieťa v škole odpozorováva od dospelých autorít všetky vzorce správania, čím tiež prebieha výchovný proces.

Mohlo by sa zdať, že odmietam zápisy do žiackej knižky vo všeobecnosti. Vôbec nie. Nikdy by som si nedovolila nechať celú tu ťarchu na pleciach učiteľov. Ťarchou mám na mysli nezodpovednosť, nezdvorilosť, lajdáctvo a ľahostajnosť detí. Navyše vnímam spoločný cieľ rodičov a učiteľov odovzdať deťom maximum zo seba, aby z nich vyrástli slušní, schopní a sebavedomí ľudia, a to si vyžaduje vzájomnú spoluprácu. V mojom ponímaní by poznámka mala signalizovať rodičovi, že učiteľ má problém s dieťaťom, ktorý nevie vyriešiť sám alebo má problém dieťa, o ktorom by mal rodič vedieť. Sú teda zápisy, ktoré považujem za opodstatnené a rodič ich môže riešiť uplatnením logických dôsledkov. Opakované zabúdanie pomôcok môže napríklad vyriešiť tak, že bude dočasne na prípravu pomôcok dohliadať. Časté používanie mobilu v škole, vyrieši jeho zablokovaním počas trvania vyučovania a opakujúce sa drzé správanie dieťaťa skúsi vyriešiť tým, že na istý čas synovi či dcére obmedzí stretávanie s kamarátmi, ktorí môžu mať negatívny vplyv na jeho správanie.

Veľký zmysel v zápisoch vnímam v oceňovaní. Prečo sa pozornosť vo väčšej miere kladie na to, čo deti spravili zle, ako na to, čo spravili dobre? Nebolo by jednoduchšie aktivovať centrum odmien v mozgu dieťaťa a jasne mu tak definovať, čo sa od neho očakáva a čo je žiadúce, aby si uvedomovalo vlastné schopnosti a najmä vlastnú hodnotu?

Vždy som sa snažila vzťah svojich detí k učiteľom zmierňovať, aj keď som z rozprávaní pochopila, že prístup učiteľa nebol práve najšťastnejší. Snažila som sa im vysvetliť, aké náročné je byť učiteľom. Snažiť sa stále dookola upútať pozornosť žiakov, ktorí často o výklad nejavia záujem, naopak, vyrušujú. Ospravedlňovala som ich, že aj oni si niekedy nevedia rady so vzniknutou situáciou alebo nemajú práve kapacitu na pokojné riešenie či skrátka inak jednať nevedia. Vyzývala som deti, aby sa sami zaslúžili o vrelý vzťah s každým jedným učiteľom, aj keď im ich prístup nevyhovoval.

Tento článok nie je namierený voči učiteľom. Neraz som na školských chodbách videla slzy v ich očiach, keď si na nich prišli „zgustnúť“ nespokojní rodičia. Je to skôr výhrada k školskému systému, ktorý vládne na Slovensku. Neviem posúdiť, či je to nedostatočná podpora alebo príprava učiteľov na významné povolanie – lepšie povedané poslanie. Tak ako sa lekári zúčastňujú na konferenciách, aby sa dozvedeli o nových poznatkoch v medicíne, tak ako sa právnici potrebujú vzdelávať v meniacich sa paragrafoch a účtovníci sa preškoľujú ohľadom nových nariadení, tak aj učitelia potrebujú dostať do rúk nástroje, ktoré by im pomohli zvládnuť fenomény v správaní novej generácie detí. Pochopiť detskú psychiku a posilniť komunikačné zručnosti smerom k láskavosti. Školy by potrebovali viac odborných asistentov, ktorí by učiteľom pomohli s deťmi s poruchami učenia, ktorých počet stále narastá. Každý učiteľ by mal chápať benefity fungujúceho vzťahu s triedou ako celkom aj s jednotlivými žiakmi. Práve tí najproblémovejší často potrebujú najviac pozornosti. Niekedy postačí vôľa učiteľa zmeniť prístup k dieťaťu, ktoré sa borí v životných neúspechoch a neobratne hľadá záchytné laná, lebo túži po tom, aby ho druhí videli a počuli, aby ho prijali.

Usilovať sa o fungujúci vzťah je práca pre nás všetkých. No, zodpovednosť za jej priebeh by mala byť vzhľadom k skúsenostiam väčšou váhou na nás dospelých. V škole niekedy nastanú situácie, kedy je treba dať učivo bokom v mene obnovenia dôvery. Deti mnohé z prebraného učiva časom zabudnú, no vzťahy, ich vytváranie a udržiavanie budú sprevádzať každého z nich počas celého života. Venujme preto vzťahom zvýšenú pozornosť. Učiteľom sa potom bude lepšie učiť a žiaci budú ochotnejšie spolupracovať a možno nám tak vyrastie generácia láskavejších a empatickejších ľudí. Vrelé vzťahy predurčujú šťastný život, no každý musí k tomuto šťastiu prispieť svojím dielom.

***

Máte pochybnosti o tom, či vychovávate svoje dieťa správne?

Ďalšie články na rôzne výchovné témy nájdete tu: https://www.edual.sk/clanky

Cesta do nášho e-shopu s knihami pre rodičov vedie tadiaľto: https://www.edual.sk/pre-rodicov