Cieľom Folklórika je aj to, aby deti a rodičia strávili čas spolu

Mirka Vicenová vyštudovala liečebnú pedagogiku. Tejto profesii sa však venovala len krátko a paradoxne sa zameriavala na prácu so seniormi. Po odchode do zahraničia sa začala venovať úplne inej činnosti. Pracovala ako grafička, až dokým sa jej nenarodila dcérka Saška, ktorá má dnes desať rokov. Po dvoch rokoch k nej pribudla Nataška (8) a neskôr Riško, ktorý má päť rokov. 

Mirka je pokračovateľkou krásneho nápadu upevňovania vzťahu rodiča a dieťaťa prostredníctvom hudby, spevu a tanca. Od malička milovala spev. V štrnástich rokoch uspela na konkurze do speváckeho zboru Lúčnica, kde pôsobila sedem rokov ako spevuľa. Jej cesta k Folklóriku sa začala, keď sa prvýkrát stala mamou a začala navštevovať hudobno-pohybový krúžok pre rodičov s deťmi. Neskôr sa sama stala lektorkou. Pôvodne mala viesť Folklórik iba počas zastupovania lektorky na materskej dovolenke. Osud to však chcel inak a Mirka vedie Folkórik už osem rokov. 

Kedy sa stal folklór súčasťou vášho života a kto vás k nemu priviedol?

U nás doma sa folklóru nikto nevenoval, ale mne sa odjakživa páčil a veľmi som chcela spievať. Už keď som mala ísť do školy, vedela som, že chcem chodiť do základnej umeleckej školy na spev. Vtedy sa ešte hovorilo ľudová škola umenia, tak som predpokladala, že sa tam budú spievať ľudovky a bola som veľmi prekvapená, keď to tak nebolo. U hlasovej pedagogičky som si vždy vybojovala, že som mohla spievať iba ľudové piesne. Iné som rázne odmietala. Ani do zboru ma nevedela dostať a hudobnú teóriu, ktorá bola k spevu povinná, som s prižmúrenými očami mohla niekedy vynechať. Časom ma otesali a začala som spievať aj iné piesne. Ľudovky však zostali moje srdcové. Netuším, odkiaľ to prišlo. Mamka a otec nespievali, babka hrávala na akordeón, a to viem tiež iba z fotografie. Nikdy o tom nerozprávala, nikdy mi nikto nespieval. Spievať som teda začala v šiestich rokoch, keď som začala chodiť do ZUŠ-ky. Zlomový bod nastal, keď som mala štrnásť. Vďaka mojej hlasovej pedagogičke, ktorá robila hlasovú prípravu v Lúčnici, som išla na konkurz. A jedného dňa som sa tak ocitla v speváckej skupine Lúčnica. Bolo to na počudovanie, lebo v súbore boli väčšinou ľudia, ktorí od detstva navštevovali rôzne detské folklórne súbory, takí tí praví folkloristi takmer od narodenia. Ja som sa k reálnemu folklóru dostala až v puberte.

Ako sa zrodil nápad založiť folklórny krúžok pre tých najmenších?

To nebol môj nápad. Ja som ho iba prevzala. Folkloristka telom aj dušou Jana Zifčáková začala praktikovať tento krúžok asi pred desiatimi rokmi v jednom bratislavskom materskom centre. Po nej krúžok prebrala ďalšia žienka, ku ktorej som ja sama chodila s najstaršou dcérou na Folklórik. Pre mňa ako mamu s malým dieťaťom to bol výborný nápad. Táto lektorka však otehotnela, a keďže krúžok nemal kto ďalej viesť, tak prischol mne. Pôvodne to malo byť tak, že ho povediem iba do doby, kým sa lektorka nevráti z materskej. Ona sa však odsťahovala a do Bratislavy sa už nevrátila. Folklórik vediem už ôsmy rok. Každá lektorka si do krúžku vnesie svoju stopu, aj ja som doň niečo pridala. Nie sme jediný folklórny krúžok pre deti a každá z nás si ho vedie svojím spôsobom.

Od akého veku prijímate deti do krúžku? Musí spĺňať nejaké predpoklady?

Toto je veľmi individuálne. Máme nastavenú minimálnu hranicu, ktorá je osemnásť mesiacov dieťaťa, lebo vtedy už detičky začínajú vnímať aj iné sociálne väzby ako rodinné. Je to vhodný čas, keď sa už vedia odtrhnúť od mamy, a zároveň je to čas, kedy sú už dostatočne pohyblivé. Nenazývame ho tanečný krúžok, je to skôr hudobno-pohybový. Osemnásť mesiacov je vek, kedy je už väčšina detičiek schopná sa zapájať. Inak, samozrejme, pracujeme so skupinou najmladších detí a inak s trojročnými. U starších detí je iná dynamika práce, náplň aj energia. Energia sa vždy mení aj v závislosti od zloženia skupiny. Už sme mali aj štrnásťmesačné dievčatko, ktoré fungovalo ako vrtuľa. Celých štyridsať minút dokázalo udržať pozornosť, tancovať. U tých menších, samozrejme, rýchlejšie prichádza únava, keď nejaká činnosť trvá dlhšie, ich schopnosť koncentrácie je iná.

Ako často sa detičky s rodičmi schádzajú a koľko trvá jedno stretnutie?

Jedno stretnutie trvá 45 minút. Najprv si dáme zahrievaciu pesničku, rozcvičíme sa, pozdravíme sa a potom robíme rôzne aktivity. Buď sú to tanečné pesničky, rytmické alebo pohybové hry. Chodíme po rôznych pomôckach, napríklad skúšame, či sa dá postaviť na misku, používame rôzne hrkálky, uspávame bábiky... V podstate striedame tanečné aktivity s rôznymi hrami. Na záver si dáme upokojujúcu pesničku, pri ktorej používame rôzne pomôcky, hračky. Najobľúbenejšie sú koníky, tie decká milujú.

Koľko detí je v jednom krúžku?

To závisí od veľkosti priestoru, ktorý máme dispozícii, ale maximálne je to dvanásť detí s rodičmi.

Ako do procesu vstupuje rodič? Musí byť po celý čas prítomný?

Áno, hlavne u tých najmenších detičiek. Trojročné už dokážu byť bez rodiča. Občas sa nám tiež stáva, že štvorročné či päťročné deti prídu so starším súrodencom. Aktivity sú však cielené tak, aby boli deti s rodičmi, aby strávili čas spolu.

Do folklóru patrí hudba, spev, tanec, aj ručná tvorba. Čomu všetkému sa venujete? Ako vyzerajú vaše spoločné stretnutia?

Tvorivým aktivitám sa nevenujeme, nakoľko zaberajú oveľa viac času, než máme k dispozícii. Okrem hudby, tanca a spevu sa hrávame napríklad na zvieratká. Skúšame, ako sa plazí had, ako skáče žaba, šplháme sa na stromy ako veveričky. Stromami sú maminy. ☺ Tiež sa učíme riekanky. Pri všetkých aktivitách používame rôzne pomôcky, aby sme udržali pozornosť detí, ktorá by sa rýchlo strácala, keby sme robili príliš dlho tú istú činnosť len obalenú do iných slov. Nemalo by to veľký zmysel.

Ste vždy v interiéri alebo chodievate aj von?

Väčšinou sme vnútri, v priestoroch materských, rodinných či komunitných centier. Po ukončení každého kurzu, ktorý trvá tri mesiace, zvykneme robiť vystúpenia, na ktoré sa môžu prísť pozrieť aj starí rodičia a ďalší rodinní príslušníci. Keď má rodinné či materské centrum priestor na záhrade, využijeme ho a vystúpenia robíme vonku.

Stáva sa vám, že sa niektoré dieťa zle vyspí alebo má proste zlý deň a rodič ho musí zobrať domov?

Áno, to sa nám stáva hlavne pri malých detičkách. Niekedy sa stane niečo aj uprostred hodiny, čo deťom nemusí sadnúť. Máme detičky, ktoré sú napríklad citlivé na zvuky. Ja mám dosť výrazný hlas. Nahlas rozprávam aj spievam, čo môže niektoré detičky zaskočiť. Keď máme pustenú hudbu, musím hovoriť nahlas, aby ma bolo počuť. Ak sa niektoré dieťa zľakne, tak, samozrejme, treba všetko trochu stíšiť. Vždy je to o tom, že potrebujeme stráviť nejaký čas spolu, aby sme mohli vychytať, čo komu vadí a čo komu sedí. Preto robíme pred kurzom aj ukážkovú hodinu, aby sa mamičky pozreli a detičky si aj vyskúšali, čo ich čaká. Väčšinou všetko vychytáme počas ukážkovej alebo prvých pár hodín. Stáva sa aj to, že sa dieťaťu niečo prihodí už po ceste k nám. Raz jeden chlapček spadol do mláky a bol z toho taký nešťastný, že sa vo dverách otočili a hodinu neabsolvovali. Našťastie sa oveľa častejšie stáva, že deti aktivita natoľko zaujme, že na svoj problém rýchlo zabudnú a spoločne to zvládneme.

Máte od svojich zverencov alebo ich rodičov spätnú väzbu, či v staršom veku pokračujú vo folklórnom smere?

Väčšinou sa ku mne dostávajú informácie, že deti, aj keď nie priamo vo folklóre, chcú v hudbe a tanci pokračovať. Čo sa folklóru týka, mám skôr skúsenosť, že je to ambícia ich rodičov, ktorí chcú, aby deti vo folklóre pokračovali. Problémom je, že na trhu nie je veľmi vyplnená veková skupina od troch do šiestich rokov. Detské folklórne súbory prijímajú deti až od šiestich rokov, respektíve niektoré berú aj od štyroch - piatich rokov, ale primárne od šiestich, lebo s týmito deťmi už je práca iná, ich zručnosti sú na vyššej úrovni. Istý čas sme sa aj pokúšali zaplniť túto dieru na trhu a robievali sme poobedné kurzy pre škôlkarov. No vzhľadom na to, že sa rozrástli naše rodiny a s tým pribudli aj poobedné povinnosti nás lektoriek, neostával už čas na poobedné kurzy pre staršie detičky, ktoré dopoludnia chodia do škôlky. Krúžkov tohto druhu je málo, a preto deti často idú do prípravných ročníkov na základných umeleckých školách alebo skúšajú súbory ako štvor- či päťročné.

Keď k vám prihlási rodič svoje dieťa do kurzu, má zväčša sám nejaké väzby na folklór alebo sa k nemu dostáva práve prostredníctvom svojho dieťaťa?

Je to rôzne. Máme aj kamarátov, ktorých poznáme z folklórneho sveta alebo ľudí, čo sa folklóru venujú, etnológovia, ktorí ho majú ako takú srdcovku, a preto prihlasujú svoje dieťa na krúžok. Potom sú to takí laickí folkloristi, ktorým sa folklór veľmi páči a chcú ho dopriať aj svojim deťom. Máme tiež takých rodičov, ktorí nemajú s folklórom nič spoločné. Dokonca som mala mamičky, ktoré mi povedali, že boli priam alergické na folklórne pesničky, ale potom zistili, že to, čo počúvali, vlastne nebol folklór, ale skôr prevzaté a spopularizované pesničky alebo dychovka. Často sa k nám mamičky dostávajú cez materské centrá, pričom cielene nevyhľadávajú folklórnu aktivitu, len si tak povedia, že toto znie dobre, toto by mohli skúsiť.

Na kurzoch prevládajú malé dievčatká. Koľko máte chlapcov?

Sú skupiny, v ktorých máme samé dievčatká. Sú aj skupiny, v ktorých máme dvoch či troch chalanov, a napríklad v Záhorskej Bystrici a Stupave boli chalani zastúpení v hojnom počte. Tu sme mali prevažne chlapčenské skupiny a dokonca sme museli došívať vestičky, lebo sme ich mali málo.

Kto vám šije sukničky a vestičky?

Tie pôvodné šila sama lektorka, po ktorej som kurzy prebrala. Nové sukienky zvládnem ušiť aj ja a pokúšala som sa aj o vestičky. Aj keď sa vo voľnom čase venujem šitiu pačvorku, vestičky mi dali zabrať. A tá jedna, ktorú som ušila, nakoniec ani neskončila v našom kurze. (Smiech) Vestičky som navrhla nové, boli iné než tie pôvodné a rada som ich ušitie zverila krajčírkam.

Takže deti si ich od vás iba požičiavajú?

Áno, sukienky a vestičky, rovnako ako aj iné pomôcky, ktoré používame. Každá lektorka si na každú hodinu nosí všetko so sebou. Máme vždy plné auto vecí na Folklórik a jazdíme s tým po rôznych častiach Bratislavy.

Koľko lektoriek má Folklórik?

Momentálne má Folklórik vrátane mňa štyri lektorky, s ktorými s detvákmi krepčíme. Dlho som ho viedla sama, no dopyt som nestíhala pokrývať. Všetky tri sú maminy, ktoré vzišli z našich kurzov a všetky sú folkloristky či tanečníčky.

Už ste spomenuli, že robíte aj detské prestavenia. Kde vystupujete?

Záleží na možnostiach, ktoré má dané centrum, v ktorom práve pôsobíme. Buď vystupujeme v miestnosti, v ktorej tancujeme, alebo majú niektoré centrá možnosť vybaviť miestnosť na miestnom úrade, čo bol prípad napríklad Záhorskej Bystrice, kde sme mali zapožičanú svadobnú sálu. V Stupave sme mali predstavenie v miestnom kultúrnom centre. Vystúpenia mávame aj vonku, na lúke, na záhradke.

Je úspech, udalosť alebo dieťa, na ktoré ste naozaj pyšná?

Málo sa ku mne dostávajú informácie o deťoch, ktoré navštevovali naše kurzy, aby som vedela, či pokračujú vo folklóre a stávajú sa z nich umelecké hviezdy. Tým, že moje dievčatá chodia do základnej umeleckej školy, mám možnosť stretnúť sa s deťmi, ktoré navštevovali naše kurzy, alebo sa stretávam s mamičkami, ktoré mi rozprávajú, do akej umeleckej školy alebo súboru ich deti chodia. Na čo som však najviac hrdá, je to, keď som dostala spätnú väzbu od mamičiek, ktorých detičky mali problém s poruchou vývinu alebo s poruchou pozornosti. Mala som na kurze aj jedno autistické dievčatko a najväčšou odmenou pre mňa bolo, keď si dokázalo ku mne sadnúť, dovolilo, aby som ho objala a začalo rozprávať riekanky. Veľkú radosť som mala aj z dievčatka s narušeným vývinom reči, ktorému naše kurzy tiež veľmi pomohli. Jeho mamina ma prišla vystískať, až sa mi slzy tisli, keď mi povedala, že jej dcéra rozpráva riekanky, spieva si a že jej to pomáha v reči, keďže do tej doby nechcela vôbec rozprávať. Toto je naozaj zadosťučinenie.

Domnievate sa, že sa darí držať folklór v povedomí ľudí? Ktorá oblasť je podľa vás ohrozená najviac? Hudba, spev, tanec, remeslá?

Vaše deti sa venujú folklóru? Od koľkých rokov?

No, moje deti sa už nevenujú folklóru. Ešte mám svetlú nádej pri najmladšom synovi. Folklór je im veľmi blízky, ľúbia ho. Dievčatá aj začali navštevovať folklórny súbor, staršia od šiestich a mladšia od piatich rokov, ale nevydržali pri tom vzhľadom na ambície v iných oblastiach. Venujú sa hudbe, chodia na harfu a to ich viac priťahuje. Uvidíme, ako to dopadne so synom, ktorý tiež rád tancuje a spieva.

Vy sama ste mamou troch detí. Ktoré situácie sú pre vás najnáročnejšie?

To záleží od životnej etapy, v ktorej som sa práve nachádzam. Keď som sa stala prvýkrát mamou, bolo pre mňa náročné úplne všetko. Výchovné vplyvy sa na mňa valili zo všetkých strán. Mala som dojem, že musím veľa čítať, každý radil niečo iné. Potrebovala som zistiť, ku ktorému prístupu ma moje srdce ťahá. Všeobecne mi starostlivosť o dcéru prišla veľmi náročná. Mala som pocit, že jej musím dať všetko, takže moje kamarátky, ktoré už mali dieťa, ma považovali za praštenú, lebo ja som naozaj stála a sedela nad dieťaťom dvadsaťštyri hodín sedem dní v týždni. Chvíľami mi z toho už preskakovalo. Mala som šťastie, že môj manžel v tom čase pracoval z domu, čiže on sa staral naozaj o všetko a ja som iba raz za týždeň upratala byt. Nevarila som, nenakupovala som, iba som bola so Saškou. Pri dvoch deťoch som už začala rozmýšľať inak. Dávala som si pozor, komu sa koľko venujem, aby som sa nemusela roztrhať. Vtedy som sa zamyslela nad tým, čo som robila pri prvej dcére, že som nemala čas na nič iné. Potom prišiel tretí syn a ja som začala piecť vlastný chlieb, išli sme bezplienkovou komunikačnou metódou, začala som aj pracovať a zrazu som zvládala úplne všetko. Teraz má Saška takmer jedenásť rokov a prichádzajú prvé predpubertálne konverzácie a ja zažívam momenty, kedy pri rozhovore s ňou akoby som stála pred zrkadlom, rozprávam sa sama so sebou a vraciam sa o mnoho rokov späť, keď som bola v jej veku, a je to pre mňa veľká škola. Nejde tu ani tak o dcérinu výchovu, ale o výchovu samej seba.

Čo vám pomáha odvrátiť výbuch hnevu?

Pomáha mi niečo vôbec? (Smiech) Pri cudzích deťoch mi to ide oveľa lepšie a ony sú mi veľkou školou na to, aby tom to potom presunula domov. Mám dojem, že doma už mám neexistujúcu zápalnú šnúru, akoby mi chýbalo varovanie, kedy vybuchnem. Vyhováram sa na to, že môj manžel pracuje cez týždeň mimo domu a že väčšinu času trávim s deťmi ja. Sama to ale považujem za výhovorku, lebo zvládnuť sa dá hocičo. Čo mi teda pomáha? No, už som skúšala rôzne terapeutické techniky počítala som raz, dva, tri, raz dva tri... Paradoxne najviac mi pomohla táto pandemická situácia, lebo som si veľmi vstúpila do svedomia. Začala som cvičiť jogu a trošku pracovať so svojou mysľou a zistila som, že potrebujem oddychovať. Keď som preťažená a mám toho veľa, reagujem inak. Hanbím sa za to, ale trvalo mi asi desať rokov, kým som na to prišla. Keď som zrelaxovaná, tak všetko ide inak a deti mi môžu aj po hlave skákať.

Ktorú vlastnosť v role mamy považujete za najzásadnejšiu a prečo?

Fúha, toto je vážna otázka. Ja mám skôr pocit, že ten vzťah tam musí byť.

Možno vľúdnosť?

Áno, vľúdnosť je dôležitá vlastnosť. Ja som vyrastala v dosť direktívnej rodine a mne osobne táto vlastnosť chýba. Musím si dávať vedome pozor, aby som nešla na deti technicky, ale skôr mamičkovsky, od srdca.

Je nejaká ďalšia užitočná vlastnosť, o ktorej si myslíte, že vám v rodičovstve chyba?

Mne naozaj občas chýba dávka vľúdnosti a zo začiatku som mala veľký problém aj s dotykmi. Ja som nebola príliš dotykový typ a aj medzi známymi som pri pozdrave odmietala pusu na líce, alebo keď sa ma niekto chcel dotknúť pri rozhovore, vadilo mi to. Bola to moja osobná zóna. Zvláštne bolo, že som to mala aj s deťmi. Nebola som veľmi objímajúcou mamou a veľkou školu pre mňa bol práve tento kurz. Vtedy so mnou istý čas pracovala manželova sestra, ktorá si robila kurzy pre pohybový vývin detí a ona ma učila tým, ako pristupovala k svojim deťom, ako pristupovala k deťom na kurze a pre mňa to bolo veľké otvorenie očí aj úst. Postupným skúšaním a posúvaním vlastnej hranice som sa dopracovala k tomu, že som schopná dotykov a že milujem deti stískať a tie to už začali neznášať. (Smiech) Myslím, že toto je vo vzťahu dôležité, vľúdnosť, jemnosť, neha a láska v dotykoch.

Keby ste mali rodičov zlákať, aby dali svoje dieťa na folklórny krúžok alebo aby sa mu sami začali venovať, čo by ste im povedali? Čím vás očarila folklórna hudba najviac?

Mňa folklórna hudba očarila svojou bezprostrednosťou a to je určite to, čo by som vyzdvihla. Tu si smiete dovoliť zaspievať si od srdca, nezáleží, či ste v správnej tónine. Folklórna hudba svojou melodikou a tým, ako vznikla, v podstate z nás, je ľuďom blízka intuitívne. Myslím si, že práve to k nej spontánne priťahuje toľko ľudí.