Deti hľadajú odpovede na internete. Vzťah ku knihe sa mení

hovorí Zdenka Chalachanová, ktorá pracuje v oblasti kultúry celý život. Vyštudovala andragogiku, pracovala v divadle a dnes sa venuje deťom. Posledné roky pracuje v Knižnici Mikuláša Kováča v Banskej Bystrici ako knihovníčka na pobočke s detskou literatúrou. Má cit pre deti, rozumie knihám a disponuje šiestym zmyslom prirodzene spájať deti s knihou. Stretli sme sa v knižnici. Usadila ma do časti, kde prebiehajú besedy. Zapálila vonnú sviečku, aby nám bolo medzi knihami rozprávkovo, a pri horúcom čaji som sa pustila do príjemného rozhovoru s ďalšou neobyčajnou ženou, ktorá dostala prvýkrát slovo o svojej práci cez náš portál.

Ako dlho pracujete s deťmi?

V kultúre celý život, ale vyslovene s deťmi 8 rokov.

A s knihami?

Čítam odjakživa a čítam stále. Ako dieťa som si pokazila oči, keď som čítavala pod perinou s baterkou. Nosím knihu v kabelke a čítam kedykoľvek sa mi dá. Bez knihy nedokážem fungovať.

Spomínate si na deti v knižnici v čase vašich začiatkoch? Môžete porovnať deti vtedy a teraz?

Určite vnímam rozdiel medzi deťmi. Dnešné deti sú veľmi inteligentné, rýchlo chápu, sú rozumné, ale posun vnímam, že dnešné deti sú nesústredenejšie, koncentrácia klesá, klesá čítanie s porozumením. Mám pocit, že našim deťom chýba akási empatia. Vcítenie sa do života ako takého. Deti bývali kedysi kolektívnejšie. Teraz vyniká individualita každého jedinca, ale svoju jedinečnosť premieňajú len na výhodu pre seba, nie pre ostatných.

Ako si všimnite takéto výrazné rozdiely na mieste, kde si deti chodia požičiavať knižky?

V našej knižnici máme deti každý deň. Pripravujeme pre deti rôzne podujatia. Máme nádhernú spoluprácu so školami, poznáme pani učiteľky, ktoré k nám chodia minimálne raz mesačne, máme škôlkarov, školské kluby. My sme s deťmi v spojení stále. Organizujeme pre ne projekty. Tento rok pracujeme s deťmi na tému Naša príroda. Minulý rok sme fungovali s projektom Ľudové rozprávky.

To sú projekty, ktoré vznikajú z iniciatívy vašej knižnice?

Áno, sú naše.

Ako fungujú?

Vždy trvajú jeden školský rok. Každý mesiac máme inú tému projektu. Napríklad tento mesiac je to Srnec a jeleň. Tento školský rok učíme školákov orientovať sa v encyklopédiách. Vysvetlíme im, čo je register, ako ho používať, ako listovať v encyklopédii a čítať s porozumením. Učíme deti vybrať si najzaujímavejšie informácie, aby ich vedeli sprostredkovať. Podporujeme čítanie s porozumením. Vždy počúvame deti a pani učiteľky, aký projekt by si želali vidieť u nás budúci rok.

Môžete vymenovať tri hlavné benefity, prečo takto navzájom spolupracovať?

Pre nás je dôležité v prvom rade dostať deti do knižnice. Ukázať deťom, že knižnica existuje a vzbudiť záujem o knihy. Začíname so škôlkarmi. Vysvetlíme deťom, čo je kniha, ako sa chováme ku knihe, aké druhy kníh v knižnice máme. Rozprávkovým rozprávaním s deťmi spolupracujeme a deti postupne spoznávajú, na akom mieste sa nachádzajú a stáva sa nám, že sa deti vracajú s rodičmi, pretože dieťa prišlo zo škôlky domov, že si želá preukaz do knižnice.

Poznáte aj druhú skupinu, keď rodič privádza k vám dieťa?

Áno a jedna vec je osvedčená. Keď rodičia prídu s dieťaťom do knižnice v skorom veku, tak sa láska ku knihám určite vybuduje. Deti chcú čítať. Prichádzajú so svojimi učiteľkami z materských škôlok, rodičmi, niektoré neskôr aj samé, ale prichádza obdobie medzi 14 – 16 rokom a máme evidentný pokles čitateľov v tejto vekovej kategórii oproti minulosti. Deti majú svoje záujmy. Hľadajú odpovede na internete. Vzťah ku knihe sa mení. Stredoškoláci sa vracajú pre povinné čítanie, ale zo všetkých tých stredoškolákov príde len pár dievčat, ktoré si želajú aj niečo iné, napríklad dievčenské romány, mystery alebo fantasy. Starší chlapci sú zvedaví maximálne na nejakú encyklopédiu. Ale čo je veľká zaujímavosť, vracajú sa k nám maminky s malinkými už svojimi deťmi, ktoré sem voľakedy chodili, keď boli deťmi ony samé. Práca s ľuďmi má zmysel.

Ako podporujete záujem o čítanie práve u starších detí a tínedžerov?

Vidíme, že dospievanie v dnešnej dobe vôbec nie je ľahké. Organizovali sme veľký projekt s názvom Noc po šepky, kde prichádzali deti s rôznych škôl vo veku 13 – 15 rokov a rozprávali sme sa o témach, o ktorých sa nehovorí nahlas. Šikana a kyberšikana, Dospievanie, Závislosti. Každá naša pobočka mala svoju tematickú Noc po šepky a deti v knižnici aj prespali. Prišli podvečer, vypočuli si prednášky, ale aj skutočný príbeh človeka so skúsenosťou. Prišla pani policajtka z protidrogového oddelenia, slečna, ktorá mala skúsenosť s anorexiou, rapperka, ktorú šikanovali. Skutoční ľudia, žiadna fikcia a toto deti zaujíma. Vždy k akcii máme pripravenú výstavku kníh a ráno deti odchádzajú od nás s knihami, lebo si chcú ešte o danej téme prečítať. Vidíme, ako sa témy hlboko detí dotýkajú, ako sa nám deti otvárajú. Dostávame nádherné spätné odozvy. Pozerali sme film o šikane natočený podľa skutočnej udalosti, kde filmová protagonistka - rapperka sama šikanu zažila a bola ten večer s nami. Film zatiaľ nie je pre verejnosť. Na konci filmu bola scéna, kde hlavná hrdinka vyzvala ľudí v hľadisku, aby sa postavili tí, ktorí nebudú žiadnym spôsobom ubližovať šikanou iným. Postupne celé hľadisko vstávalo a nám sa stala krásna vec. Postavili sa traja naši chlapci na podporu autorke. Tí istí chalani boli na začiatku programu upozornení za nevhodné správanie, lebo sa bavili. Po filme ostali vymenení. Čítam z detí veľa. Niektorí sú možno na hranici týchto skúseností alebo sami podobné videli, zažili, preto je tento projekt výborným  prostriedkom, ako podchytiť dnešnú mládež a otvoriť jej oči. To, že odchádzajú s knihou, je pre nás to najkrajšie.

Keby chceli rodičia odporučiť knihu svojim deťom s témou šikany, ktorú odporúčate?

Napríklad Môj Anjel sa vie biť. Najlepšia detská kniha 2007 a je vhodná pre deti 9-12 rokov. Aj teraz je požičaná.

Aké máte najstaršie knihy?

Ukážem vám publikácie zo šesťdesiatych rokov.

Máte skúsenosti, že vám čitatelia prezrádzajú svoju spätnú väzbu na knihu? Prekvapila vás reakcia? Určite kniha od Gabiky Futovej Hľadám lepšiu mamu. Je to úžasná kniha. Deti si myslia, že ich mama je najhoršia na svete, lebo chce, aby si postlali posteľ, umyli zuby, urobili si poriadok. Po prečítaní knihy deti zistia: „Aha, veď ani tá moja mamina nie je taká zlá.“  S takýmito knižkami sa dá krásne pracovať ďalej. Pracujeme na témy priateľstvo, spolupráca, láska, úcta, šikana.

Máte skvelé knižky, ktoré si už dávno nikto nepožičal? Čítajú dnešné deti Marka Twaina?

Odpoviem všeobecne. Deti nám unikajú z reality. Sú zástancami sci-fi, mystery až mystických kníh a strácajú niť dobrodružstva v sebe. Robila som podujatie pre chlapcov siedmakov, ôsmakov na tému Dobrodružné knihy. Vybrala som klasických autorov:  Jack London, Karl May, Julius Verne, Thomas Seton. Autori, ktorí opisujú skutočný život a celou knihou sa nesie myšlienka opory, priateľstva, hrdinstva. Nehovorím že takéto myšlienky nie sú v moderných knihách, ale nie v takom silnom a skutočnom rozmere. Toto staré knihy majú. Pravé hrdinstvo. Hrdinstvo muža. Rozoberali sme tému knihy Robinsona Crusoa od Daniela Defoa a spýtala som sa chlapcov, ktorý z nich by dokázal prežiť na opustenom ostrove. Ktorý z chlapcov vie zaviazať uzly, kto vie založiť oheň bez zápaliek. A z tých detí, ktoré som mala, takmer nikto. Vedia ovládať počítať, vedia urobiť program, ale keby prišlo k nejakej vážnej situácii, nevedia, ako držať nožík, ako si odrezať konár, nepoznajú orientáciu v lese. Z môjho uhla pohľadu toto sú to triviálne veci, ktoré by mal ovládať každý jeden muž, ak má v budúcnosti ochraňovať svoju rodinu. Sama som mama dvoch chlapcov. Keď mali synovia asi 8-9 rokov a druhý bol o dva roky mladší, môj otec im doniesol rybičky - vreckové nožíky a ja mu hovorím: „Dedo, to hádam nechceš dať mojim synom?“ A otec sa ma pýta: „A kedy chceš, aby sa s tým naučili robiť?“ Uvedomila som si, že môj otec mal pravdu. Radšej som odišla a dedo zobral chlapcov k vŕbe. Ukázal im, ako si majú odrezať prútik a urobiť z neho píšťalku. Je to skúsenosť, ktorá sa odovzdáva z muža na chlapca.

Ako ovplyvnila vaša láska ku knihám vašich synov?

To je zaujímavé, lebo mám doma dyslektika a so synom som sa učila čítať odznova ja. My sme trávili hodiny a hodiny nad čítaním. Syn čítať nechcel, čítanie bol problém. Z diktátov keď doniesol trojku, tak sme oslavovali.

Zlepšuje sa dyslexia vekom? 

Určite. Syn skončil vysokú školu dokonca s červeným diplomom, ale v začiatkoch je to hlavne o práci a snažení maminy. Veľmi ďakujeme za výbornú pani učiteľku na prvom stupni. Kniha má aj pre takéto deti veľký zmysel a vždy bude mať. Mozog človeka si čítaním vybuduje centrum, kde si ukladá vizuálnu slovnú zásobu, ktorú dyslektici potrebujú o to viac, že si potrebujú význam slova pri písanom tvare vybaviť z pamäti. Ich mozog potrebuje slovo vizualizovať s jeho tvarom a spojiť ho s konkrétnym významom. Stojí to za to, maminy!  Čítajte s deťmi!

Čo si myslíte o tom, že človek, ktorý začne čítať knihu, má ju aj dočítať?

Ja osobne som bola typ, ktorý chytil knihu do rúk a aj ju prečítal. Po mojich skúsenostiach s deťmi tvrdím, že ak dieťa alebo aj dospelého kniha nezaujme, nech ju zatvorí, vráti do knižnice a zapožičia si druhú. Knižnica vlastní obrovské množstvo kníh, len treba nájsť tú pravú, ktorá ma pohladí. Ktorú keď prečítam a zatvorím poviem si: A teraz potrebujem pár dní, aby sa vo mne uložila. Aj kniha má výpovednú hodnotu. Nie je dobré hltať knihy jednu za druhou, pretože hlavná myšlienka, ktorá je nosná, sa musí v človeku uložiť, zakonzervovať. Ak mám pocit, že nepotrebujem čas nechať si knihu v sebe uležať, tak buď som ju nenačítala dobre alebo som ešte nebola na ňu pripravená. Je pravdepodobné, že za 4-5, rokov ma napadne myšlienka z tej knihy, hoci vtedy som ju ešte nepochopila alebo možno nepotrebovala. U mňa to bola kniha Harry Potter. Viem sama podľa seba, že na prvé čítanie som niektoré veci nepostrehla a na druhé čítanie sa mi otvorila druhá vrstva knihy. Vnikla som do deja úplne inak. Je dobré naučiť deti čítať cez vrstvy, aby objavovali príbeh v mnohotvárnosti a inej kvalite. Sú knihy, cez ktoré aj ja skĺznem po povrchu, prečítam, zatvorím a idem ďalej. Už nikdy ma neosloví. Ale sú viacvrstvové knihy a tie sú skvelé! Takže odporúčam každému: Čítajte, čítajte, čítajte.

Čo by ste chceli odkázať na záver rodičom a deťom?

Nech sa rodičia nenechajú odradiť, ak donesú dieťaťu knihu a tá jeho dieťa nebaví. Ja ako knihovníčka si osobne myslím, že na každé dieťa existuje kniha, ktorá dokáže konkrétne dieťa otvoriť, len ju treba nájsť.

Foto: Mgr. Zuzana Kubašáková