Každý chcel mať z detí Ronaldov a ja som tú premotivovanosť rodičov nechápala

Beáta Chrienová (49) je mamou dvoch detí, dcéry Petry (26) a talentovaného futbalistu Martina (23), ktorý podpísal päťročnú zmluvu s portugalským klubom Benfica Lisabon, ktorý stojí na najvyšších priečkach portugalskej ligy a hrá aj Ligu majstrov. Od júla 2018 hosťuje v portugalskom klube Santa Clara, aby získal potrebné skúsenosti. Rozprávala som sa s pani Chrienovou o Martinových futbalových začiatkoch, o rozpoznaní športového talentu u dieťaťa, akú výchovu uplatňovala pri svojich dvoch deťoch, ako sa naučila milovať futbal, ale aj o tom, ako futbal motivoval Martinových starých rodičov naučiť sa ovládať smartfóny, a v neposlednom rade aj o kronike, ktorú vedie Martinov starý otec.

Foto: Zuzana Kubašáková

 Ako ste viedli deti k športu, keď boli malé?

Sme nešportová rodina, hoci rodičia nás naučili všetky základy formou rekreačného športu a tento základ sme chceli dať deťom. Keď sa narodil Martin, zistili sme, čo je to hyperaktivita. Syna nebavili žiadne hračky ani autíčka. Od mala ho priťahovali loptové hry a pohyb. Martin sa naučil bicyklovať a plávať ako prvý, a až popri ňom sa to naučila jeho staršia sestra. Petra keď sa naučila čítať, zamilovala si knihy. Martin skúsil tenis, plávanie aj folklór, ale vždy sa vracal k lopte. Už ako škôlkar si chodil kopať loptu na veľké neupravené trávnaté ihrisko, ktoré sme mali pod oknami. Keď sme mohli, často sme ako rodina boli na lúkach a v prírode. Radi sme chodievali prechádzkou k môjmu krstnému otcovi do Podlavíc, čo je asi 4 km od nášho sídliska.

Aký bol prvý Martinov dotyk s naozajstným futbalovým tréningom?

Práve tou dlhou prechádzkou do Podlavíc. Asi to bolo cez pracovný deň, Martin mal 6 rokov a prechádzali sme okolo futbalového ihriska v Podlaviciach, kde trénovali malé deti. Martin sa zavesil  na plot, že sa ide pozerať a už na tom plote zostal visieť a nechcel ísť ďalej. Mne to nedalo a išla som osloviť trénera, či by si Maťko mohol na chvíľu zakopať s deťmi. Tréner nám s veľkou ústretovosťou dovolil a po tréningu sa za nami zastavil a povedal: „Vy musíte prísť aj na budúce,“ a odvtedy sme začali chodiť na futbal.

Kedy to bolo, keď ste si uvedomili, že futbal je to, čo Martin myslí vážne?

Od malinkého malinkata. Bolo to úplne automatické. Raz sa mi stalo, že som musela zostať v práci dlhšie. Tak som telefonovala Martinovi domov na pevnú linku, lebo mobily neboli, že dnes na tréning nepôjdeme, lebo musím ostať v práci. To bol Martin na prvom stupni a hovorí mi: „Ja pôjdem sám,“ a zložil mi telefón. Ja som ostala v takej bezmocnosti až panike. Naspäť som sa mu už nedovolala,  nemohla som ho skontrolovať a pevnú linku mi už nedvíhal. Po práci som sadla na autobus a išla intuitívne do Podlavíc. Samozrejme, že trénoval. A vtedy som sa tak poobzerala okolo seba a uvedomila si, koľkí rodičia musia nútiť svoje dieťa: „Poď na tréning“, „Ak dáš gól, dám ti desať korún“, a iné motivácie. Veľa rodičov, a hlavne oteckov, si chcelo cez svoje dieťa plniť vlastné hviezdne sny. Ja som tú premotivovanosť mať z detí Ronaldov vôbec nechápala. My sme Martinovi dopriali, aby robil to, z čoho má radosť. Nič menej, nič viac. Ja si myslím, že väčšinou sú úspešné tie deti, ktoré si to musia vydrieť a ide to z ich vnútra.

Ako sa Martinovi darilo v škole? Je možné, aby bolo dieťa úspešné v štúdiách aj športe?

Škola bola prvoradá. Futbal nám vytvoril prirodzenú podmienku pre prípravu doma. Často som opakovala: „Najprv úlohy, až potom tréning.“ Prvé štyri roky základnej školy nebol absolútne žiadny problém. Na rodičovskom združení v prvej triede som sa dozvedela, že Martin sedel sám v zadnej lavici z vlastnej vôle, aby sa čo najviac naučil v škole a nemusel sa učiť doma. Až ma pri srdci pichlo, lebo Martin býval v kolektíve obľúbený, ale aby mal toho menej, robil maximum v škole. Sám si písal domáce úlohy v družine. Nie vždy som bola spokojná s krasopisom, ale po skúsenostiach s dcérou som vedela, že prepisovanie nemá zmysel. Na druhej strane si myslím, že povinnosťou rodiča je dohliadnuť, aby sa dieťa vzdelávalo a u nás platilo pravidlo: „Ak nemáš v škole vyčnievať vedomosťami, tak ničím iným.“ Veľmi sme neuznávali ani jeho úľavy od štúdia kvôli zápasom. Obe deti prechádzali ročníkmi úspešne, no najťažšie obdobie bolo, keď Martin prešiel v Dukle do A mužstva. Vtedy škola išla bokom. Neskôr ukončil štvrtý ročník na športovom gymnáziu, ale maturitnú skúšku si dorábal, až keď prišiel hosťovať z Plzne do Ružomberka.

Ako si mama zamiluje futbal?

Keď milujete vaše dieťa, tak si zamilujete aj to, čo vaše dieťa robí. Ja som o futbale nevedela nič. Vedela som, že je to loptová hra. Dodnes mám ešte s niektorými hernými identifikáciami problém a niekedy som ohriaknutá, ale futbal milujem. Najradšej mám zápasy, kde hrá Martin, ale to je asi samozrejmé. A teraz si matne spomínam, že ako malé dievča ma otec brával na futbalové zápasy na Dukle.

Neprišiel Martin o svoju detskú radosť, keď hrá vrcholový futbal? V čom vyniká oproti ostatným?

Keď je na ihrisku, radosť z neho srší všetkým. Poviem to z môjho pohľadu. Martin dáva hre myšlienku a to ho najviac zdobí. Keď ide za loptou, už rozmýšľa, ako posunie hru. U Martina to každý tréner oceňoval a aj teraz je to vidieť. V Portugalsku je iný futbal. Je o individualitách, technike a väčšom exhibicionizme.

Ako by ste mohli zhrnúť vašu výchovnú filozofiu, v ktorej ste vychovávali vaše deti?

Detstvo je o tom, že má byť detstvom a myslím si, že rodič má ísť deťom príkladom a nie príkazom. Ja som si to odniesla z domu, a môžem povedať, že sme so sestrou mali krásne, šťastné detstvo a doteraz máme pekný vzťah s rodičmi. To ako vyrastáme, to si prinášame do svojich rodín alebo naopak. Ak detstvo nie je šťastné, tak chceme pravý opak pre svoju rodinu. Všetci sa vlastne usilujeme o to isté. Byť šťastnými. Moja mama bola zo 7 detí jedinou dcérou a mala veľmi ťažký život. Napriek tomu si urobila aj vysokú školu a celý život mi hovorila, že ona nepoznala iné slovo len „musíš.“ Nás so sestrou nikdy neviedla že „musíš niečo urobiť“, a tak prirodzene sme vyrastali. Vieme pracovať v záhrade, naučila som sa variť, ale prístup našej mamy bol asi takýto: „Poďte na záhradu, budete sa aspoň opaľovať.“ To sme so sestrou boli už pubertiačky. Na záhradu sme išli, ale čo sa tam budeme nudiť? Tak som obrala ríbezle. Nikdy som nebola v rodičovskom dome pod tlakom či povinnosťou. Snažila som sa to preniesť aj do mojej rodiny. Keď sme sa presťahovali z paneláku do domu v Moštenici a nemali sme plynové kúrenie, museli sme si chystať drevo a len dookola sme riešili drevo. Aj po práci som začala fúrikovať a deti sa k nám pridali: „Mami, pomôžem ti.“ Nehovorím, že to bolo zakaždým, ale nerobili sme z toho hrúznicu, keď sa tak nestalo. Myslím si, že deti treba podporovať v tom, čo chcú robiť a usmerňovať ich v tom, čo považujeme za správne my. Tá prirodzenosť by však mala zostať.

U Martina sa to všetko veľmi pekne stretlo. Ako zvláda mama futbalovú atmosféru v hľadisku prevažne medzi mužskými fanúšikmi, keď komentáre smerujú k hodnoteniu hry jej vlastného dieťaťa?

Asi som takéto niečo nezažila. Martinovi, či sa darilo či sa nedarilo, on nebol fanúšikmi ani milovaný ani nenávidený. Mám jeden zážitok, keď sme boli v Zlatých Moravciach povzbudiť Duklu proti FC ViOn a Martinovi vyšiel zápas. Celá naša rodina, aj starí rodičia, švagor, synovci sme odchádzali zo štadióna a za nami išla partia a počuli sme ich rozprávať: „A ten Chrien! Ten sa tu dlho neohreje. Toho určite predajú do zahraničia.“ Usmievali sme sa a bolo to veľmi lichotivé.

Kde vás ako mamu posunula skúsenosť mať syna profesionálneho futbalistu?

Pre mňa to bolo všetko nové. Neboli sme pripravení riešiť agentov, bolo potrebné učiť sa čítať zmluvy, robiť správne rozhodnutia. Už sme zariadili narýchlo niekoľko domácností a pri sťahovaní sme tam vždy polovicu vecí nechali. Posunula som sa v šoférovaní. Odvážila som sa sama cestovať do Brna, naučila som sa používať navigáciu, odviezla som Martina do Viedne. Nikdy predtým som nešoférovala mimo Banskej Bystrice a okolia. Minulý rok sme prvýkrát v živote leteli lietadlom. Môj otec má 80 rokov a chystá sa letieť znovu. Je na Martina veľmi hrdý a vedie mu kroniku.

Kroniku?

Áno, značí si všetko, čo sa týka Martinových zápasov, prestupov, úspechov. Martin tak naplnil starým rodičom jeseň života. Keby nám ten futbal nepriniesol vôbec nič, tak kvôli starkým má aj tak obrovský zmysel. Moja mama má 74 rokov, obsluhuje smartfón, vnuci jej nastavili aplikáciu a so starkým si sledujú, kedy Martin hrá, či ho náhodou nevystriedali, kto dostal žltú kartu. Sedia spolu v obývačke pri telefóne do neskorej noci a sú celí šťastní, keď Martin odohrá celý zápas.

Zbierka dresov Martina Chriena z klubov, v ktorých pôsobil / Foto: Zuzana Kubašáková

Môžete spomenúť váš najväčší futbalový zážitok?

Určite Majstrovstvá Európy v Poľsku do 21 rokov 2017. To bola naša najkrajšia dovolenka. Martin hral veľmi dobre. Nič krajšie som v živote nezažila, aj keď nám tesne unikol postup do semifinále. Krásne štadióny, všade veľa Slovákov, atmosféra úžasná. Cestovali s nami aj moji rodičia a bol zápas, keď štadión skandoval: „Kto neskáče, nie je Slovák“, a moji rodičia s nimi. Pýtam sa mojej mamy, ktorá bola po operácii členku: „Mami a nič ťa nebolí?“ Mama odpovedá: „Nič ma nebolí! Je mi dobre! Veľmi dobre!“ To sú veľké momenty, ktoré sa slovami nedajú opísať. Martin nás cez svoj futbal spája a všetci máme veľkú radosť a fandíme mu. Po majstrovstvách Európy prišla aj ponuka do Benfici.

Ako ste sa to dozvedeli?

Bola som v práci a Martin mi volá: „Mami, sedíš?“

„Áno, však som v práci, tak sedím.“

„To je dobre. Volali z Benfici, mám sa prísť ukázať.“

„Z kadiaľ?“

„Z Benfici.“

Ja som tomu neverila. Ja som nebola pripravená a ani som nevedela, ako zareagovať. Dlho som túto informáciu v sebe nevedela prijať a spracovať. Myslela som si, že je to len žart. A potom Martin odišiel do Lisabonu, podpísal zmluvu, prišiel sa narýchlo domov pobaliť, odletel a odvtedy je v Portugalsku.

Čo by ste chceli odkázať všetkým rodičom, ktorí prehnane motivujú svoje dieťa za cenu vidiny jeho profesionálnej športovej kariéry?

Podľa mňa, každý sme iný. Nie všetci môžeme byť lekári, právnici, kto by robil ostatné profesie? Dôležité je, aby sa človek v tom, čo robí, našiel, aby ho to bavilo, aby bol šťastný, aby bol so sebou spokojný. Určite by som si nikdy neplnila vlastné túžby na svojom dieťati, pretože dieťa je úplne iná osobnosť, ako som ja. Nenútiť, nechať ho prirodzene sa rozvíjať, ale ukázať mu pohyb. Ja nič neľutujem. Jedno naše dieťa je športovo nadané, a ja sa pýtam, po kom? Nedusili sme v ňom jeho túžbu, nechali sme ho, nech si ju rozvíja a naše druhé dieťa vie veľa športov na rekreačnej úrovni, ale v žiadnom nevyniká. Bavia ju knihy a umenie. Myslím si, že sú šťastní obidvaja a to je pre rodiča najdôležitejšie. 

Foto: FB Martina Chriena 

Martin Chrien sa narodil 8.9.1995 v Banskej Bystrici. Je slovenský futbalový záložník a reprezentant do 21 rokov. Jeho prvý debut v najvyššej futbalovej slovenskej lige zaznamenal ako 17 ročný v drese Dukly Banská Bystrica proti FC Košice. 18 ročný podpísal štvorročnú zmluvu s druhým mužstvom Gambrinus ligy sezóny 2013/14 FC Viktoria Plzeň. Väčšinu svojho pôsobenia počas týchto štyroch rokoch hosťoval v SK Dynamo České Budějovice, FC Zbrojovka Brno a MFK Ružomberok. Po ME v Poľsku v júli 2017 podpísal zmluvu s Benfica Lisabon na päť rokov. Od júla 2018 hosťuje v Santa Clara.