Námet na knihu Posledný strom mi nepriamo ponúkli moje deti

20. február 2025 - Rozhovory - Alena Vytřísalová

Zuzana Kubašáková vyštudovala anglický jazyk a históriu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Po vysokej škole pracovala ako lektorka anglického jazyka pre súkromné školy. Keď sa jej narodili deti, začali sa jej v hlave rodiť námety na vlastné príbehy. Jej prvá samostatná knižka, Škriatok v pyžamku, patrila medzi najpredávanejšie detské knihy v rokoch 2017, 2018. Nasledovali ďalšie tituly ako napríklad Víla zo šatôčky, Škriatok, Víla a Hviezdička, ale aj Soplík Lolík či Posledný strom. Okrem písania sa Zuzka venuje aj deťom. Pracuje vo Verejnej knižnici Mikuláša Kováča v Banskej Bystrici.

So Zuzkou som sa rozprávala o rozprávkach, o knižnici, o práci s deťmi, o rodičovstve, aj o jej námetoch na nové knihy.

Ako sa zrodil nápad napísať rozprávkovú knihu?

Ešte pred týmto nápadom prišla jednoduchá myšlienka - zapísať si rozprávky, ktoré sme s manželom pred spaním vymýšľali nášmu synovi. Chcela som mať milú spomienku, keď náš syn vyrastie. Do písania si zakonzervovať naše prvé vymyslené príbehy, náš spoločný rozprávkový čas. Až neskôr prišiel nápad ponúknuť príbehy vydavateľstvám. Príbehy sa týkali života malých detí, ich radostí, starostí a objavovaní a môj syn si ich opakovane pýtal rozprávať.

Neskôr si sa začala venovať iba písaniu? Ako vyzeral pracovný deň spisovateľky na plný úväzok?

Prešiel určitý čas, kým sa tak stalo. Nemala som presný harmonogram písania, ale veľa som chcela stihnúť, keď boli deti v škole a škôlke. Viem, že som dopisovala tretiu knihu zo škriatkovskej série - Škriatok, Víla a Hviezdička a potom prišlo covidové obdobie. Pri tretej knihe to už nebolo z mojej strany iba písanie, ale aj scénické fotografovanie k príbehom. Niekedy som pracovala aj cez víkendy, hlavne ak sme organizovali väčšie fotenie s rodinami. Neskôr to boli korektúry na knihe, grafické nalievanie, ale zároveň aj dopisovanie knihy Posledný strom. Od septembra 2021 som začala pracovať pre Verejnú knižnicu Mikuláša Kováča a zrušila som živnosť na lektorovanie anglického jazyka.

Ako si sa ocitla vo Verejnej knižnici Mikuláša Kováča a ako si sa tam udomácnila?

Pamätám si na vetu od vtedajšej projektovej manažérky Sonky Šóky z Verejnej knižnice Mikuláša Kováča po jednej drobnej spolupráci, že ma určite bude knižnica prizývať aj na ďalšie spolupráce k projektom. Ja som sa vtedy opýtala, či mi ponúkajú prácu, lebo som netušila, ako to myslí. Povedala mi, že ak to myslím vážne a chcela by som v knižnici pracovať, nech si pošlem žiadosť. Bolo to v lete po covide a úprimne, neboli to ľahké časy a myšlienka práce v knižnici sa mi veľmi páčila. Tak som si poslala životopis a motivačný list.

Čo predstavuje práca knihovníčky?

Práca v knižnici sa špecifikuje od knihovníčky ku knihovníčke, ale spoločný knihovnícky základ máme všetky. To znamená, že vieme pokryť služby na ktorejkoľvek pobočke a zastúpiť sa, ak je to potrebné. Pracujeme s čitateľom všetkých vekových kategórií od batoliat po dôchodcov. Takmer každý deň nás navštívia materské alebo základné školy, ktoré v rámci svojej pobočky prevediem. Pripravujem témy podujatí, vyberám príbehy, ktoré spolu čítame a o ktorých sa rozprávame. Každé podujatie ozvláštňujem zaujímavými prvkami. Občas vytváram propagačné videá o činnosti našej knižnice a zabezpečujem foto a video výstupy, ktoré neskôr publikujem na sociálnych sieťach knižnice. Aj tak mám pocit, že som nespomenula všetko, lebo môj záber je nesmierne pestrý a žiaden deň nie je taký istý. To, čo celý náš tím spája, je láska k čitateľom a čítaniu. Cítim, že sme poprášené akýmsi zázračnom z kníh a túto lásku odovzdávame ďalej najlepšie, ako vieme. Každá po svojom.

Ktorá z tvojich kníh je pre teba osobne najviac výnimočná?

Každá jedna, no najviac pamätná je tá prvá. Keby nebolo prvej, nebol by dôvod pokračovať s druhou, nebola by tretia a tak ďalej. Milujem knihu so športovcami - Víťaz je v každom z nás, ale aj škôlkarského Lolíka. Nedá sa jedna kniha povýšiť nad druhú. Každá má kusisko zo mňa a Posledný strom aj z mojich detí. Prijímam každú jednu a z každej sa teším. Za každou knihou je aj tím ľudí, ktorý na nej spolupracoval. S odstupom času v nich vidím vpísanú aj dobu, v ktorej knihy vznikali.

Tvoje knihy sú iné tým, že v nich kombinuješ ilustrácie s fotografiami. Ako vznikol tento nápad?

Janka, moja kamarátka, ktorá mala ilustrovať Škriatka v pyžamku, mi povedala, že to asi nebude možné, lebo čaká druhé bábätko. Doma jej vtedy behal ročný synček a k nemu mal pribudnúť ďalší živý zázrak. Vtedy som začala uvažovať, ako vymyslieť zlatú strednú cestu, aby sa Janka projektu úplne nevzdala, no zároveň, aby sa kniha dočkala svojej obrazovej prílohy.

Prišiel nápad. Môj syn miloval knihu Prvé tri roky života, ktorú mala v knižnici moja mama. Videla som, ako si rád berie knihu do rúk a prezerá fotografie iných detí. Došlo mi, že deti sa rady pozerajú na iné deti na fotografiách. Tak mi napadlo, že obrazovou prílohou do knihy môžu byť fotografie.

Ja som prakticky s fotografiou vyrastala. Doma sme nemali komoru na zaváraniny, mali sme fotokomoru, kde otec vyvolával fotografie. Mali sme zdokumentované všetky obdobia našich životov a ja som si rodinné fotografie rada prezerala.

A tak Janka zilustrovala len postavičky, ktoré príbeh dotvorili, ako napríklad hlások, pani Zlosť, zúbok či dažďovú kvapku, ale hlavným hrdinom bolo dieťa na fotografii, ktoré sa s nami na rozprávku zahralo. Bolo to zaujímavé tvorivé obdobie, ktoré prinášalo množstvo zážitkov spojených s fotením.

Mala som to šťastie prečítať si rukopis knihy Posledný strom ešte pred jeho vydaním. Na prvé prečítanie ma námet uchvátil. Poznám príbeh, ktorý vzniku tejto knihy predchádzal. Povedz ho prosím aj čitateľom.

Kniha Posledný strom bol synov námet, no vtedy to bola obyčajná hra s legom a panáčikmi. Vtedy 9-ročný syn Majko sa hral v detskej izbe. Keď dlho nevychádzal, prišla som za ním a spýtala sa ho, čo je to za stavbu, ktorú tak zanietene stavia. Povedal mi: „To nie je stavba, mami. To je posledný strom na svete a títo ho idú zachrániť.“ Žasla som nad jeho fantáziou a nad tým, že si vytvoril hru na posledný stom na svete. To vážne? Ako by sme dýchali? Ako by vyzeral svet bez stromov? Otázky stále dobiedzali. O pár dní na to, sa k nemu pridala nepatrným nápadom aj dcérka. Mala vtedy päť rokov a dlho sa sprchovala. Keď som jej povedala, že už je čas ísť von, videla som ju, ako sa rúčkami načahuje ku kvapkám vody. Povedala mi, že sa hrá na dievča, ktoré je na kopci a chytá hviezdy. Tieto nápady sa mi prihovárali veľmi silným pocitom, až sa mi jeden večer spojili. Zavolala som si Majka a spýtala sa ho, čo by povedal na to, keby sme spoločne vytvorili príbeh o poslednom strome na svete a chlapcovi, ktorý by ho išiel hľadať. Na svojej ceste by stretol dievča na kopci, ktoré chytá hviezdy a ďalej by putovali spolu. Tieto slová tvoria aj úvod knihy Posledný strom a Majko bol mojím poradcom pri putovaní za ním.

Touto knihou povzbudzujem aj dospelých, aby načúvali deťom a ich hrám. V detských hlávkach sa rodia krásne veci. Bez Majka by nebol žiadny Posledný strom. Detské myšlienky majú veľkú silu a v knihe to priznávam.

Dve tvoje knihy, Soplík Lolík a Posledný strom, ilustrovala úspešná ilustrátorka Noémi Ráczová. Ako sa ti s ňou spolupracovalo? Ako prebieha komunikácia medzi autorom a ilustrátorom, aby práca naplnila očakávania oboch?

Je výborné, keď je ilustrátor aj pozorný čitateľ. Precíti rozprávku po svojom a odovzdá jej svoje umenie, dokonca ju povýši. Neodkláňa sa do neznámych rovín, v ktorých si spisovateľ svoj príbeh nespozná. A to je Noémi. Vnímavá profesionálka. Odovzdáva knihám svoje umenie. Obe knihy aj graficky spracovala.

Noémi ma dokáže očariť. Má elegantný štýl, ruku, ktorá premyslene vedie ťahy, myseľ, ktorá dá ilustráciám dynamiku. Je to pani umelkyňa a bolo mi cťou s ňou spolupracovať.

Od Noémi mi vlastne chodili hotové ilustrácie a boli úchvatné. Za celú spoluprácu s Noémi som veľmi vďačná.

Vráťme sa do tvojho detstva. Čítali ti rodičia často? Kedy si ty sama začala čítať knihy?

Čítala mi mama po večeroch a vymýšľala si pri tom. Ak mal kráľ troch synov, volali sa ako moji bratranci. Ak mal kráľ tri dcéry, volali sa ako ja a moje dve sesternice. Chichúňala som sa pri tom a mala som tie chvíle veľmi rada. Mama menila hlasy, a robím to aj ja, keď čítam deťom. Niekedy mama chcela rozprávku skrátiť, ale nebolo to možné, lebo som si pamätala, ako mal dej pokračovať. Keď som sa naučila čítať, už som si čítala sama. Vtedy prišla na svet moja sestra a spoločné čítanie s mamou sa vytratilo. No celé detstvo u nás išli rozprávky na platniach. Mama v kuchyni varila a ja som si pri rozprávkach kreslila. Toto boli moje víkendy, ktoré si pamätám. Moje prvé „audioknihy“, ktoré ma svojím umeleckým spracovaním veľmi formovali a podporili vo mne lásku k rozprávkam.

Chodíš na besedy do MŠ, kde deťom čítaš aj z tvojich knižiek. O akú postavičku alebo o aký príbeh deti prejavujú najväčší záujem? Prípadne akú spätnú väzbu máš od ich učiteliek?

Niekedy besedujem so škôlkarmi, inokedy so školákmi. Sú deti, ktoré moje príbehy poznajú a potom sú deti, ktoré sa o mojej tvorbe dozvedia až na mieste. Na všetkých besedách sa snažím, aby nám spolu bolo dobre. Maličké 5 - 6-ročné deti si moje meno nezapamätajú, ale zapamätajú si, ako sa na besede cítili, a že nás spojila kniha. Preto sa teším, keď si besedu spolu užijeme, zasmejeme sa, zahráme. Ak si deti zapamätajú, že cez knihy sa dajú budovať nové zážitky, a že ľudia, ktorí pracujú s knihami sú super, tak mám radosť. Vždy deti poteší, ak sa na besede objaví pani Zlosť a trochu si môže po nás poskákať a my ju trošku „upraceme“, aby sme spolu vedeli pekne fungovať. Som rada, že spätná väzba je príjemná a niektoré spolupráce s knižnicami a učiteľmi sa opakujú.

Zuzana Kubašáková - edual.sk-1

Dnešných rodičov trápi, že ich deti nečítajú, napriek tomu, že oni im čítali veľa, keď boli malé. Ako ty motivuješ svoje deti, aby čítali knihy?

Môj syn bol na prvom stupni veľký čitateľ a teraz na strednej škole ledva prečíta dve knihy za rok. Máme doma veľa kníh. Z knižnice prinášam zaujímavé novinky, nabádam syna, no moja vonkajšia motivácia nestačí. Hlboké čítanie sa u neho vytráca a nemôžem s tým nič robiť, iba mu knihy ponúkať, alebo mu rozprávať o tých, ktoré čítam ja. To má rád a chce aj vedieť, čo sa deje ďalej. Verím, že sa ku knihám vráti, veď je nimi obklopený. Má na to celý život. Môžem povedať, že si ako dieťa prešiel rôznymi čitateľskými štádiami a verím, že obdobie 15+ a výpadok čítania nie je pre neho konečná.

Rozpamätať stredoškolákov k láske ku knihám je kusisko práce aj pre knihovníkov. Táto veková kategória knižnicu navštevuje najmenej. Sústrediť sa na nový text, ku ktorému ešte nemajú vzťah, lebo nie sú vtiahnutí do deja, si vyžaduje veľké úsilie, ktoré väčšina starších žiakov nemieni zo svojho drahocenného voľna obetovať čítaniu. Veď toľko času trávia s nosmi v učebniciach a v mobiloch, že chcú ísť radšej von alebo za športom.

Dcéra má knihy veľmi rada, číta ich, pýta si ich a knihy niektorých spisovateľov si zbiera. Verím, že táto láska jej zostane, aj keď už prešla na druhý stupeň.

Tvoje deti sú vo veku, kedy už vlastnia mobilný telefón a majú prístup k počítaču. Aké máte u vás doma pravidlá ohľadom ich používania?

Pravidlá u nás nie sú striktné a moje deti sú už vo veku, kedy si uvedomujú, niekedy viac, niekedy menej, dôležitosť ustrážiť si hranicu medzi školskými povinnosťami a zábavou na technológiách a uvažovať o tom svojou hlavou. Hovorím im, že mi technológie nevadia, pokiaľ im neukrajujú čas na úlohy, povinnosti, čas na iné veci, na život vonku. Najlepšou kontrolou ich vlastného používania je ich vlastná vnútorná motivácia neslúžiť technológiám, ale žiť tak, aby technológie poslúžili im, keď ich potrebujú.

Obaja fungujú inak. Mladšia, 11-ročná dcéra používa počítač len na domáce úlohy a pre zábavu využíva mobil. No rada si urobí domáce úlohy a povinnosti hneď ako príde zo školy a voľný čas delí na zábavu a tréningy. 15-ročný syn sa vrátil dobrovoľne k tlačidlovému mobilu. Používa starý po mojom otcovi a na zábavu po návrate zo školy využíva skôr počítač a playstation, ak nemá tréning alebo iné aktivity. Až potom sa učí. Vyhovuje mu učiť sa večer. Rešpektujeme ich režim.

Na čom momentálne pracuješ? Kam chodíš pre nové námety?

V počítači mám tri dokončené rukopisy. Dva na detské knihy a jeden zážitkový materiál na prácu s detskými riekankami. Uvidíme. A neuveríš, píšem aj knihu pre dospelých. Osudy troch žien, ktoré spojí, nazvime to, odvážny projekt.

A nové námety? Rada pozorujem tok života, vnímam jeho radosti, bolesti, a keď mám v sebe pretlak pocitov a nedá sa inak, začínam písať. Mám veľmi rada šťastné konce.

Zuzana Kubašáková - edual.sk-2