Nevadí, že ste tenis nikdy nehrali. Najlepší tenisti nemali tenisových rodičov...

Foto: Zuzana Kubašáková

Vybudoval si veľmi úspešnú tenisovú akadémiu v Banskej Bystrici. Tento rok si pôsobenie akadémie rozšíril do Bratislavy. Ako sa jej darí? Uvažuješ aj o iných mestách?

O iných mestách najbližšie roky neuvažujem. Už aj pri Bratislave som si povedal, že to nesmie byť nejaká pobočka, ale plnohodnotná akadémia v plnej kvalite. Takéto akadémie nie je možné otvárať na bežiacom páse. Chce to veľa energie, správneho šéftrénera, vhodný areál a trénerský tím. S prvým rokom fungovania akadémie v Bratislave som veľmi spokojný. So šéftrénerom a riaditeľom bratislavskej akadémie Michalom Hadidomom sme urobili kus práce. Bratislava je naozaj iný svet. To, čo išlo v Banskej Bystrici ľahko, nás v Bratislave stálo a stojí  mnoho úsilia. A naopak, to, čomu v Banskej Bystrici musíme venovať nesmierne množstvo času, ide v Bratislave samé od seba. Som prekvapený a veľmi šťastný, aké šikovné deti a príjemných rodičov som za prvé mesiace v Bratislave stretol. Myslím si, že práve vďaka našej filozofii sme do akadémie pritiahli tých správnych rodičov, ktorí majú podobný pohľad na šport, vzdelávanie a chcú pre svoje deti to najlepšie.

Tvoje skúsenosti položili základ športovej filozofii, ktorá sa vyformovala na filozofiu celej vašej tenisovej akadémie. Môžeš nám ju zhrnúť? 

Skúsim to z pohľadu rodiča a z pohľadu hráča. Drvivá väčšina rodičov k nám neprihlasuje dieťa preto, aby sa stalo wimbledonským víťazom. Prihlásia ho preto, aby dieťa športovalo, hýbalo sa, chcú, aby sa naučilo hrať tenis a vedelo si ho kedykoľvek a kdekoľvek zahrať. Tí osvietenejší ďalej chcú, aby sa dieťa učilo pravidelnosti, aby sa učilo prekonávať prekážky, nevzdávať sa, spolunažívať v kolektíve.

Deti chcú mať zo športovania radosť, chcú nájsť na tenise hodnotné vzťahy či už s rovesníkmi alebo s trénerom. Chcú sa niečo nové naučiť a zažiť pocit, že napredujú. Toto sú základné očakávania detí a rodičov, ktoré chceme napĺňať a vytvárajú našu filozofiu. Väčšina detí sa pri dobrej práci trénera dokáže dostať na polo-súťažnú úroveň (klubové turnaje, okresné a krajské súťaže družstiev). Je to dôležité, povzbudí ich to, udrží pri športe, rozvíja ďalšie zručnosti, schopnosti, motivuje ich. Zhruba 20 percent detí má predpoklady hrať tenis aj na celoštátnej súťažnej úrovni.

Naša filozofia spočíva v tom, že deti vzájomne neporovnávame, ale učíme ich zameriavať sa na vlastné pokroky. Nevnímať sa podľa výsledku, ale podľa snahy, pokroku a aj radosti zo zápasu, tréningu. Učíme deti športovať pre seba, hrať s radosťou, nie pre rodiča, pre úspech, diplom, pohár, peniaze. Naše motto je „Úspech nie je moment, keď prekonáš ostatných, ale moment, keď prekonáš sám seba.“

Každé dieťa potrebuje iný časový úsek, aby zvládlo napríklad techniku úderov, a pritom to neznamená, že dieťa, ktorému to trvá najdlhšie, nakoniec nebude mať najlepšiu techniku.

Deti učíme, že je normálne robiť chyby, že aj ten najlepší hráč na svete začínal tak, že robil chyby, ale skúšal to zas a zas, až kým sa to nenaučil.

Tréner nedáva deťom tresty, nekričí, nerobí nátlak. Naopak. Snaží sa vytvoriť si s dieťaťom vzťah, poznať jeho silné stránky a tie rozvíjať, stavať na nich. Neučíme veveričku plávať a rybu liezť po stromoch. Pre trénera je každý hráč jedinečný a rovnako dôležitý.

V dnešnej dobe sa u mnohých detí kladie dôraz práve na výkon. Aké máš skúsenosti? Usmerňujete rodičov, ktorí na svoje dieťa príliš tlačia?

Rodič nie je odborník v športovej príprave, pedagogike, detskej psychológii, nemá skúsenosti, netuší, kam môže to-ktoré správanie viesť. Našou úlohou je od prvého momentu vysvetľovať rodičom náš zámer a odovzdávať im poznatky, ukázať im cestu. Rodičia nie sú hlúpi, väčšinou to pochopia a ťahajú s trénermi za jeden povraz. Máme kódexy správania sa trénerov, hráčov, ale aj rodičov. Pokiaľ sa niekto nevie stotožniť s našou filozofiou, vieme mu odporučiť iný klub, kde sa na niektoré veci pozerajú inak alebo ich neriešia, a rodič tam bude spokojnejší. Otázkou ostáva, či bude spokojnejšie aj dieťa. Súlad s rodičom je veľmi dôležitý. Vtedy najlepšie vytvárame pozitívnu atmosféru v klube a deťom i trénerom sa potom lepšie trénuje.

Deti sa neustále porovnávajú vo všetkých oblastiach. Vnímajú, kto z nich je najrýchlejší, najpomalší, kto má najdrahšie športové pomôcky apod. Ako pristupujete k rozdielom medzi deťmi?

Učíme deti vnímať samého seba a aj systém tréningov máme postavený tak, že deti medzi sebou neporovnávame. Jednak ich učíme zameriavať sa na vlastné pokroky, a jednak im hovoríme, že najdôležitejší je ich zážitok, pocit, radosť z toho, že hrajú tenis. To je to podstatné. Na výsledok či diplom si už zajtra alebo o pol roka nik nespomenie, ale to že sa naučia hrať, nájdu si kamarátov, prežijú tú emóciu, to im ostane.

Je množstvo spôsobov, ako oceniť pokroky, nie absolútnu výkonnosť. Samozrejme, deti vidia, že jeden je rýchlejší, druhý silnejší, ale ďalší je pracovitejší alebo má lepšie taktické myslenie. A práve o tom tréner s hráčmi hovorí, aby vedeli, čo je ich silnou stránkou. Vtedy dieťa pochopí, že porovnávanie vlastne nedáva zmysel. Najmenším niekedy rozprávam príbeh o rybe a veveričke a dávam im hádanku, kto z nich je lepší športovec. Smejú sa na tom, prečo je ryba taká smutná, že ju veverička predbehla v lezení po strome, a potom sa smejú veveričke, že je smutná, lebo ju ryba predbehla v plávaní. A potom deti pochopia pointu a smejeme sa spolu.

Máte aj také deti, ktoré z vlastnej vôle tenis hrať nechcú? Darí sa vám u takýchto detí prebudiť lásku k tenisu?

Len výnimočne sa stáva, že dieťa dlhodobo tenis nebaví (ten samotný tréning, keď už je na kurte), vtedy je tam hlbší problém. Vzťahy rodičov, keď jeden chce, druhý nechce, aby dieťa hralo tenis alebo problém v prístupe rodiča - tlak. Oveľa častejšie sa stáva, že sa deťom nechce ísť na tréning (obliecť sa, vypnúť rozprávku, mobil, sadnúť do auta, cestovať), ale akonáhle vkročia na kurt, majú úsmev, tréning si užijú a na konci sú šťastné. Toto je však už úloha rodičov nastaviť pravidlá, vytvoriť podmienky, aby dieťa v čase odchodu na tréning nemalo rozpozeranú rozprávku či rozohranú PC hru. Je to ale aj veľká príležitosť naučiť dieťa prekonávať zónu komfortu.

Elektronika sa stala pre dnešné deti neoddeliteľnou súčasťou ich života. Túžba po hre valcuje všetky ostatné záujmy a mnohé deti ju stavajú na prvé miesto. Ako sa dá z tejto situácie uniknúť?

Podľa mňa je dôležité nastaviť od začiatku doma jasné pravidlá. Na jednej strane nerobiť z technológií strašiaka, na druhej strane deťom vysvetľovať, koľko času je vhodné stráviť pri mobile. Ja svojim deťom hovorím: „Ok, teraz si pozeral TV a žil život niekoho iného. Vypni TV  a ideme žiť svoj vlastný život.“ Ísť deťom príkladom je to najdôležitejšie.

Čo robíte, ak sa dieťa dlhodobo nedarí namotivovať?

Väčšinou je vtedy problém niekde hlbšie: rodina, zlá skúsenosť z minulosti, zlé návyky. Mnohokrát si dieťa takto „vybavuje účty“ s rodičmi, keď sa cíti nepochopené. Ja odporúčam hľadať, kde je problém, nastaviť pravidlá tak, aby dieťa nemuselo voliť medzi hraním sa na mobile a tréningom. Rodičom by som poradil, aby v prípade, že dieťa nejaví záujem o tenis, vymenili ho spolu s dieťaťom za inú pravidelnú pohybovú aktivitu.

Niektorí rodičia argumentujú, že ich dieťa nezaujíma žiaden šport, a tak im vyberú taký, ktorý sa páči im. Čo si o tom myslíš? 

Myslím si, že je to správny prístup. Určite je dôležité aj to, k čomu inklinuje rodič. Keď sa rodič dobre cíti na horách a prihlási dieťa na lyže, je predpoklad, že tam bude rád voziť aj svoje dieťa. Dieťa túto emóciu - pohodu vycíti. Rodič je dôležitý. No môže sa stať, že dieťa nemá rado zimu alebo sa bojí výšok. Vtedy, prirodzene, nebude tlačiť na dieťa, aby robilo skoky na lyžiach, ale ponúkne mu iné športy. Každé dieťa sa potrebuje hýbať. Je vedecky dokázané, že deti, ktoré športujú, sa lepšie učia, vedia lepšie zvládať náročné situácie, sú odolnejšie, majú lepšiu imunitu.

Ako teda nájsť pre dieťa ten najvhodnejší šport?

Rodič môže pre dieťa vyberať aj športy, ktorým sa sám nevenuje. Z mojich skúseností je to dokonca ešte lepšie. Rodič by mal byť rodičom a tréner by mal byť trénerom. Dieťa nepotrebuje, aby bol rodič trénerom. Spravidla si dieťa do veku 8 rokov nevie samé vybrať šport. Nemá vedomosti, skúsenosti, lebo ich nemá skadiaľ mať. Šport vníma povrchne. Rozhoduje sa podľa toho, kam chodí kamarát či kde dávajú po tréningu cukrík. Rodič pozná svoje dieťa, vie, čo si ten-ktorý šport vyžaduje, zistí si v akej atmosfére a podmienkach sa trénuje, aký je prínos športu do budúcna, aká je jeho časová a geografická dostupnosť. Má možnosť preštudovať si ponuky, filozofie. Toto je úloha rodiča. Rozhodnutia, ktoré sa týkajú detí, sú najdôležitejšie a rodič by si mal nájsť na ne čas. Inými slovami, pre každé dieťa existuje šport, ktorý si zamiluje, no rodič by si mal nájsť čas, aby ho pre dieťa objavil.

Foto: Zuzana Kubašáková

Hrajú tvoje deti tenis? Trénuješ ich ty?

Áno, hrajú a majú ho veľmi radi. Edmika (11) trénujem poväčšine ja, hoci som roky hovoril, že svoje deti trénovať nebudem. Je to výzva, ale tak to vyšlo. Keďže nám to so synom funguje, ostal pri mne. Na druhej strane sme aspoň viac spolu. Larušku (8) trénuje kolega a majú skvelý vzťah.

V akom veku je najvhodnejšie začať hrať tenis?

Fyzicky zvládne tenis aj 4-ročné dieťa. Pre malé deti sa vyrábajú malinké rakety, lopty sú odľahčené a spomalené. Deti hrajú cez menšie siete a na menšie ihrisko tak, aby ho periférne vnímali. Hrať na veľký kurt by bolo pre ne ako hrať tenis na futbalovom ihrisku cez 3 metre vysokú stenu. Po mentálnej stránke odporúčam začať vo veku 5 - 6 rokov. Vtedy je dieťa pripravené na pravidelné tréningy a pokiaľ má tréning správnu skladbu, vydrží bez problémov celý tréning. Každý prípad môže byť, samozrejme, individuálny. Syn začínal ako 6-ročný, dcéra si tenis vydobyla plačom, keď bola 3,5-ročná, a u oboch to bol ideálny čas.

Môžu u vás trénovať deti, ktoré by chceli vedieť hrať tenis na rekreačnej úrovni?

Každé dieťa začína ako rekreačný hráč. Následne sa vie každé vypracovať na úroveň vnútro-klubových turnajov (deti trénujú dvakrát týždenne). Kto má záujem, môže pokračovať na polo-súťažnú úroveň (deti trénujú trikrát týždenne) a hrá súťaž družstiev proti iným klubom na okresnej a krajskej úrovni. Kto nechce súťažiť, pokračuje na klubovej úrovni, zdokonaľuje sa, hýbe sa. Najlepší hráči potom hrajú celoštátne a medzinárodné turnaje jednotlivcov a z tejto úrovne potom majú možnosť napríklad získať štipendium na univerzitách v USA, kde môžu hrať tenis za univerzitu a bezplatne študovať.

Aký vek dieťaťa vnímaš pre zotrvanie v športe ako kritický?

Dosť záleží na prístupe rodiča, no vo veku 12 - 14 rokov záleží aj od partie kamarátov. Žiaľ, systém na Slovensku nie je nastavený tak, aby podporil športovanie detí vo veku 14 - 18 rokov. Chýbajú napríklad stredoškolské a vysokoškolské tímové súťaže, kde by mládež reprezentovala školu a mala tak nejaký cieľ, motiváciu, uznanie, pocit výnimočnosti. Vyhrávať turnaje môžu jeden či dvaja hráči tejto vekovej kategórie v meste, ale reprezentovať svoje gymnázium by mohlo 10 chlapcov a dievčat. Ak sú v meste či mestskej časti 3 alebo 4 stredné školy, dostávame sa k číslu 40 športujúcich tínedžerov.

Ktorí výnimoční zverenci ti utkveli v pamäti? Aké ocenenia dosiahli?

Tesne pred založením akadémie to bola spolupráca s Karolom Beckom, DAVIS CUP-ovým reprezentantom SR a 36. hráčom rebríčka ATP, potom to boli hráči medzinárodnej úrovne a medailisti z majstrovstiev Slovenska, ktorých sme vychovali, resp. prešli našou prípravkou, Roderik Daubner, Lucia Hanesová, Daniela Hláčiková, Jakub Medveď, Yvonn Žuffová, Irina Balus, Natália Koppová. Viac ako dvadsať hráčov sme priviedli k  medailám z majstrovstiev regiónu a viac ako päťdesiat našich hráčov zvíťazilo na celoštátnych turnajoch. Mladší žiaci boli majstri Slovenska. Cením si aj minuloročné druhé miesta chlapcov aj dievčat na detskom DAVIS a FED CUPE, kde sme sa stali najúspešnejším slovenským klubom do 10 rokov.

Mňa však najviac poteší, keď stretnem našich bývalých hráčov v meste alebo nás prídu len tak pozrieť (mnohokrát tí, ktorí boli rekreační) a povedia: „Tréner to boli časy. To bolo super detstvo u vás na kurtoch!“ Toto je najviac. Je to viac ako medaily a poháre. V najbližších rokoch sa tešíme, že k nám privedie svoje dieťa náš bývalý hráč, to bude veľká oslava.

Čo je pre teba ako pre zakladateľa akadémie najväčšou odmenou?

Keď vidím, ako deti napredujú, ako ich tenis rozvíja aj po osobnostnej stránke, keď sa smejú, keď vidím trénerov, ako sa na kurte bavia svojou prácou. Odmena je aj, že môžem robiť prácu, ktorá ma baví a ktorú by som robil, aj keby som vyhral v lotérii.

Čo by si odkázal rodičom, ktorí zvažujú prihlásiť svoje dieťa na tenis?

Nebojte sa, príďte si nezáväzne vyskúšať zopár tréningov a uvidíte, či vás, no hlavne vaše dieťa, tenis osloví. Nevadí, že ste tenis nikdy nehrali a nerozumiete mu. Najlepší tenisti nemali tenisových rodičov. Nezabudnite, že rozhodnutia, ktoré sa týkajú vašich detí, sú tie najdôležitejšie.