Dieťa potrebuje prejavovať city

Časy, kedy sa bábätko nechávalo „vyplakať“ sú už našťastie väčšine mladých rodín neznáme. V okamihu pôrodu nie je vývin dieťaťa dokončený, a preto v prvých šiestich až ôsmich týždňoch potrebuje blízky kontakt milujúcej matky. Do doby, kedy sa naučí hovoriť alebo ukazovať, je plač jediným spôsobom, ako vie vyjadriť svoje potreby. Spolu s potrebami vyjadruje aj svoje pocity. Ak malé dieťatko pravidelne zažíva skúsenosť, že matka na jeho pocity a potreby reaguje, je nakŕmené, keď je hladné, prebalené, keď je v nepohode a upokojené, keď je vyľakané alebo nevie zaspať, získa istotu, že sa môže na niekoho spoľahnúť a cíti sa v bezpečí. Hladenie, dotyky a maznanie vyvolávajú príjemné pocity a telo si ich ukladá do svojej pamäte. Ak dieťa v rannom detstve zažíva absenciu pozitívnej náklonnosti, môže sa stať, že v budúcnosti bude telesná blízkosť takémuto človeku nepríjemná.

Neporozumenie detským emóciám zo strany dospelých i neprimerané očakávania ohľadom jeho správania spôsobujú, že je dieťa často neprávom označované za zlé a neposlušné. Dvojročné dieťa, napríklad, ešte nedokáže premýšľať o svojom správaní. Riadi sa inštinktmi. Nedokáže zvažovať dôsledky, nevie sa samo utíšiť, ovládať svoje emócie, ani sa podeliť o hračku. Jeho mozog na to ešte nie je dostatočne zrelý. Rodič preto nemôže očakávať, že takéto dieťa bude poslušne plniť jeho pokyny. Ak rodič prispôsobí svoje očakávania veku a schopnostiam dieťaťa a vyhne sa porovnávaniu s ostatnými deťmi, ušetrí sa pocitov frustrácie a sklamania. Povedomie o vývojových fázach dieťaťa pomôže rodičom prijímať detské prežívanie s väčším pochopením.

Zostať trpezliví a láskaví napriek náročným situáciám je pre rodičov úlohou i výzvou zároveň. Pre dieťa je dôležité zažívať vedomie, že akékoľvek emócie sú dovolené. S pribúdajúcim vekom dieťaťa je však potrebné ukazovať mu, ako s týmito emóciami zaobchádzať. Dieťa, ktoré prežíva silné pocity, ako je napríklad strach, bolesť či neistota, potrebuje rodičovskú empatiu a upokojenie v podobe objatia, dotyku, uznania pocitov, aby získalo istotu, že tu je niekto, kto mu pomôže porozumieť emóciám a prekonať nepohodu, v ktorej sa práve nachádza.

Ďalšou úlohou rodičov je poskytnúť dieťaťu útočisko. Niektorí rodičia sa mylne domnievajú, že keď budú venovať pozornosť emóciám dieťaťa, vychovajú z neho krehkého človeka. Preto jeho pocity zľahčujú alebo ignorujú. Opak je pravdou. Deti, ktoré si majú kam prísť pre útechu, sú odvážnejšie. Táto útecha má byť však primeraná veku a pocitom dieťaťa. Rodičia svojím prístupom majú vyviesť dieťa z víru silných emócii, nie podľahnúť rovnakým pocitom. Dieťa sa tak má možnosť od nich naučiť zachovať pokoj alebo ho rýchlo získať späť. Dieťa, ktoré dlho alebo často ostáva samo so svojím smútkom, strachom či hnevom, je v strese, ktorý, samozrejme, nie je prospešný pre nikoho. Také dieťa potom často uzatvára emócie vo svojom vnútri, lebo im aj tak nikto nevenuje pozornosť. Navonok sa javí ako dobré a poslušné.

V prístupe k emóciám malých detí je prvoradé, aby dospelí nechali deti prejavovať svoje pocity a prijali ich, nech by boli akékoľvek. Prijímať všetky emócie je rovnako dôležité, ako pomôcť dieťaťu ich usmerňovať, ak ich vyjadrilo nevhodným spôsobom, samozrejme, s ohľadom na vek dieťaťa. „Ak potrebuješ moju pomoc, som pri tebe. Hádzanie hračiek o stenu však môže niečo rozbiť alebo niekomu ublížiť.“

Ďalším krokom je týmto emóciám porozumieť. Vcítiť sa do prežívania dieťaťa a pokojne vyjadriť pochopenie uznaním jeho pocitov. Každý človek sa cíti dobre pri človeku, ktorý mu rozumie. Keď dospelý slovami opíše, ako sa asi dieťa cíti, pomáha mu uvedomiť si jeho pocity, zmierni ich silu a ubezpečí sa, že prežívanie svojho dieťaťa správne pochopil. „Tešil si sa, že ukážeš ockovi vežu z kociek a Peťko ti ju rozbúral? Hneváš sa naňho, však?“ Emócie netreba zosmiešňovať, zľahčovať ani dramatizovať. Treba len prejaviť pochopenie.

Posledným krokom je pomôcť dieťaťu nájsť riešenie. „A čo keby sme postavili spoločne novú vežu? A ešte vyššiu!“ U staršieho dieťaťa stačí prejaviť dôveru a povzbudiť ho, aby našlo riešenie samo.

Rodičia by mali sprevádzať deti svetom pocitov. Rozvíjať u nich schopnosti vnímať vlastné pocity, ako aj pocity druhých ľudí, vhodne na ne reagovať, aj o nich otvorene hovoriť. „Vidím, že si sklamaná. Hneváš sa? Nemám rada, keď so mnou hovoríš týmto tónom.“ Hovoriť pred deťmi o vlastných pocitoch je rovnako dôležité, ako si vypočuť, ako sa cítia ony. Je dôležité deti naučiť, že všetok ich hnev, sklamanie, strachy sú väčšinou len dočasné. Že tieto pocity majú dopad na ich správanie k druhým. Dôležité je tiež naučiť ich chápať správanie druhých, ktorí sú práve pod vplyvom svojich emócií.

Dieťa, ktoré sa naučí rozumieť vlastným pocitom aj pocitom druhých ľudí, dokáže vedome ovplyvňovať svoje myslenie aj správanie. Vlastné emócie ho potom len zriedka rozhodia. Vie s nimi pracovať. Také dieťa dokáže lepšie vychádzať s ľuďmi, rešpektovať ich, aj s nimi spolupracovať.

***

Použitá literatúra:

Podminované dětství – Heinz-Peter Röhr

Čas zázrakov – Hedvig Montgomeryová

https://www.edual.sk/cas-zazrakov-155