Veďte deti k všímavosti

Ak o niekom povieme, že je všímavý, máme zväčša na mysli, že je pozorný alebo bdelý. V tomto kontexte je všímavosť bezpochyby užitočnou vlastnosťou. Asi každý rodič by si prial, aby si jeho dieťa všimlo mikinu pohodenú na zemi, nedokončenú úlohu na stole, avizovanú písomku alebo nevynesený smetný kôš, a samozrejme, aby s tým aj niečo urobilo. Významnejším aspektom všímavosti je ohľaduplnosť a empatia. Je milé, ak si dieťa všimne, že je jeho mama smutná a zaujíma sa o dôvody alebo sa prihovorí spolužiakovi, ktorého ostatní prehliadajú, lebo vidí, že sa bez kamarátov necíti dobre.

Všímavosť má však omnoho hlbší význam. Definíciu všímavosti sformulovalo niekoľko autorov a pre mňa osobne bola najzrozumiteľnejšia tá od Jana Bendy. Ten všímavosť definuje ako schopnosť uvedomovať si procesy, ktoré prebiehajú v našej mysli a tele s porozumením a súcitom (Benda, 2019). Všímať si znamená byť v prítomnom okamihu, zbaviť sa predstáv a namiesto myslenia iba vnímať, teda pozerať sa, počúvať, dotýkať sa či cítiť a chutnať. V hre sú teda všetky zmysly. Je to, ako keď vložíte dieťaťu do rúk pohár s uvareným lekvárom, ktorý ešte úplne nevychladol. Dieťa nakúka do pohára a cíti prenikavú vôňu jahôd. Vníma, ako mu teplý pohár zohrieva ruky a rozpoznáva lahodnú chuť na jazyku, keď mu dáte ochutnať. Všímavosť však týmto nekončí. Dieťa si uvedomuje, ako sa mu zbiehajú sliny, ako sa prvé sústo teplého lekváru posúva do pažeráka a ako sa mu blažený pocit rozprestiera po celom tele. Pozoruje váš radostný úsmev a cíti sa dobre.

Prečo je všímavosť pre človeka taká dôležitá?

Potrebujeme sa naučiť vnímať vlastné prežívanie. Uvedomovať si, ako sa cítime v konkrétnych situáciách a ako sa tieto pocity prejavujú. Naše telo aj myseľ potrebujú rovnováhu. Tak, ako je pre naše telo prirodzené a zdravé hýbať sa, je dôležité dopriať mu aj odpočinok. Rovnako tak aj naša myseľ potrebuje okrem častého sústredenia tiež mentálny oddych. Podľa Bendyho sú naše myšlienky veľakrát zdrojom chronického stresu. Stále niečo riešime, plánujeme, hodnotíme, realizujeme, a to je dôvodom, prečo nám často uniká, čo sa deje okolo nás aj v nás. Je dobré vedieť, čo nás nabíja a čo nás ubíja. V čom vynikáme a pred čím utekáme. Čo sú naše istoty a čo sa nachádza mimo našu zónu komfortu. Je tiež dobré mať na mysli, že trpezlivosť nie je nevyčerpateľná, a preto sa potrebujeme naučiť vnímať, kedy sme na hranici svojich kapacít, kedy potrebujeme obnoviť sily, aby sme včas zabránili skratovým situáciám, ktoré páchajú škody na vzťahoch a spôsobujú výčitky.

Ako môžeme dieťa viesť k všímavosti? Ako je možné jeho všímavosť rozvíjať?

Všímavosť u detí rozvíjame najmä tým, že sme sami všímaví. „Poď, pomôžeme babke pozbierať jabĺčka. Pozri, koľko ich tu leží.“ Správnymi otázkami, ktoré sa týkajú jeho pocitov a prežívania. „Ako si sa cítil, keď ťa nevybrali? Ako sa cítiš teraz?“ Dieťa sa tak postupne učí rozumieť vlastným emóciám. „Bol som poriadne nahnevaný. Musel som zadržiavať slzy. Cítim nespravodlivosť. Zaslúžil som si to.“ Rozvíja tak prirodzene svoje empatické cítenie. „Keď nad tým tak rozmýšľam, asi si to zaslúžili aj ostatní. Keby vybrali mňa, zasa oni by boli sklamaní.“ Učí sa pozorovať, analyzovať, prehodnocovať. „Verím, že ak sa budem ešte viac snažiť, vyberú ma nabudúce.“

Emócie. Ako im porozumieť?

Účelom všímavosti je okrem iného vnímať a rozpoznávať svoje emócie, aby sme ich vedeli ovládať a mali tak svoje pocity a správanie pod kontrolou. Každý z nás sa chce cítiť dobre. Máme svoje ciele, ku ktorým smerujeme a všetci si želáme, aby sa veci vyvíjali podľa našich predstáv a očakávaní. Niekto chce niečo dokázať, iný sa niekomu vyrovnať, niekoho ovplyvňovať či niečo získať. S neúspechom prichádzajú viac či menej negatívne emócie, s ktorými sa potrebujeme naučiť vyrovnať.

Ak ide o pozitívne emócie, prijímame ich a ani sa nad nimi nezamýšľame. Nepríjemné emócie sa však niekedy snažíme ignorovať, odsúvame ich preč alebo sa nimi necháme ovládnuť. Akoby sme sa im nesnažili porozumieť. Človek však nie je vybavený emóciami len tak pre nič za nič. Sú to psychické stavy, ktoré sa prejavujú aj na somatickej úrovni, búšenie srdca, stiahnutie žalúdka, chvenie, návaly tepla, apod. Ich hlavnou úlohou je nás varovať, chrániť, na niečo nás upozorniť. Prichádzajúce emócie je potrebné vnímať a hodnotiť. Ak sa človeku na rande potia ruky a chveje sa mu hlas, neznamená to, že je v nebezpečí, ale že mu na niečom záleží. Ak dieťa plače, lebo nechce ísť do školy, má to svoje príčiny a je dôležité sa o ne zaujímať. Strach môžeme prečítať ako stav nebezpečia, reakciu na zlú predchádzajúcu skúsenosť alebo ako znak neistoty z neznámeho. Hnev cítime, keď sme sklamaní alebo sa nám nedarí. Hanbu môžeme pociťovať, keď sme ponížení, vinu, keď máme výčitky svedomia a smútok, keď sme odmietnutí. Stud sa spája s pocitmi nedostatočnosti, zlyhania a zosmiešnenia. Uvedomenie si a porozumenie svojim pocitom je predpokladom ich prijatia a následnej zmeny. Veľkým nepriateľom správneho porozumenia vlastným emóciám sú nesprávne presvedčenia, ktoré sa formujú už v detstve.

Emócie prichádzajú spontánne a my si nevyberáme, ako sa budeme cítiť. To je až druhý krok, keď si uvedomíme, ako sa cítime, prečo sa tak cítime a ako sa to prejavuje. Až potom dokážeme svoje prežívanie zmeniť. Ide o prehodnotenie pôvodnej automatickej reakcie, teda o nové, vedomé, racionálne hodnotenie situácie, zmenu uhla pohľadu na základe myšlienkových procesov. Tu hrá významnú rolu rozvážnosť a zrelosť. Predstavte si situáciu. Upratujete a zrazu počujete ranu z jedálne, kde vaše dieťa prevrhlo vázu s kvetinami. Voda sa vyliala na dve nové knihy, ktoré ležali na stole. V prvom okamihu sa vás zmocní hnev, lebo ste sa na knihy veľmi tešili. Rýchlo začnete utierať vodu, aby ste zachránili, čo sa dá a pritom zvýšeným hlasom vyčítate dieťaťu, prečo sa hrá pri jedálenskom stole a nie v izbičke. Po chvíľke si všimnete, že na stoličke leží prachovka s malým detským vysávačom a vám zrazu dôjde, že vaše úžasné dieťa vám chcelo s upratovaním pomôcť, no pri utieraní stola omylom prevrhlo vázu. Zrazu si uvedomíte, ako nespravodlivo ste reagovali a ako zle sa vaše dieťa asi cíti. Kľaknete si k sklamanému dieťaťu, objímete ho a ospravedlníte sa mu, lebo vám váš nový pohlaď na situáciu ponúkol iné riešenie.

Smútok, úzkosť, depresia

Za každým psychickým trápením či ochorením nájdeme emócie. To je dôvod, prečo sa im v súčasnosti venuje toľko pozornosti, často však iba v teoretickej rovine. Prežívaniu sa musíme venovať aj v reálnom živote, a to najmä u detí. Aby sa naučili vnímať, ako sa cítia, pomenovať, čo ich trápi a vedeli s tým aj niečo urobiť. Súčasní mladí ľudia hľadajú skratky. Sú netrpezliví, pohodlní a skôr labilní ako odolní. Nemajú efektívne nástroje na to, ako sa dostať z nepohody. Porovnávajú sa so svojimi rovesníkmi aj s virtuálnym svetom na internete. Keď sa cítia byť v strese, je pre nich ľahšie siahnuť po mobile, cigaretách, alkohole, zahrať sa na počítači alebo si kúpiť niečo pekné na seba bez toho, aby sa zahľadeli do svojho vnútra a pátrali po príčinách. Potrebujú sa naučiť byť sami so sebou. Je rozumné sa občas odpojiť od vonkajšieho sveta, ktorý je dnes plný nepokojov a neistoty, ale nikto by nemal utekať sám pred sebou. Nikto by tiež nemal zostať sám so svojím smútkom či iným trápením.

Empatia. Ako ju rozvíjať?

Empatia je schopnosť vcítiť sa do prežívania druhého človeka a jej miera je významne ovplyvnená práve všímavosťou. Vnímanie výrazu tváre, držanie teľa, intonácie, to všetko veľa napovedá o prežívaní druhej osoby. Na základe vlastnej skúsenosti s prežívaním, odhadujeme, ako sa asi cíti iný človek. Odhadovať v tomto kontexte znamená predstavovať si konkrétnu situáciu, ktorá sa prihodila niekomu inému. Sme sociálne bytosti, potrebujeme jeden druhého, chceme byť vypočutí a pochopení. Nie nadarmo sa hovorí, že zdieľaná starosť je polovičná starosť. Prejavy spolupatričnosti zmierňujú ťarchu udalostí, ktoré sú súčasťou ľudských životov. Prejavom empatie nie je iba vypočutie bez posudzovania či vyjadrenie útechy. Empatickou reakciou je najmä ponuka pomoci. To je dôvod, prečo empatia posilňuje dobré medziľudské vzťahy.

Empatia sa dá rozvíjať sociálnym učením, ktoré je založené okrem iného na procese imitácie. Ak chceme u dieťaťa rozvíjať empatiu a všímavosť, buďme sami empatickí a všímaví. Naučme sa prejavovať súcit, osvojme si aktívne počúvanie a vnímajme pri tom vlastné pocity a vyjadrime pochopenie. Majme však na mysli, že každý z nás je jedinečný, a preto aj naše prežívanie a jeho hodnotenie môže byť odlišné, a to najmä ak ide o deti.

Empati karty

Empatia a všímavosť sa dajú rozvíjať mnohými spôsobmi a jedným z nich sú aj Empati karty od českej psychologičky Evy Lorenzovej, ktorá okrem psychológie vyštudovala aj pedagogiku a zážitkovú pedagogiku. Má za sebou psychoterapeutický výcvik, výcvik krízovej intervencie, ako aj viacero kurzov zameraných na komunikáciu, výchovu a mindfulness. Svoje doterajšie skúsenosti zúročila v príbehových kartách – Empati kartách.

Karty zachytávajú bežné situácie zo života, s ktorými sa väčšina z nás už niekedy stretla alebo opakovane stretáva v najrôznejších obmenách. Deti zažívajú veľa situácií, s ktorými si často nevedia rady. Niektoré z nich prežívajú stále rovnakým spôsobom a podobne na ne reagujú. Na to, aby ich mohli zmeniť, však nemajú potrebné zručnosti. Dospievajúci, no aj ich rodičia, často zažívajú náročné situácie, a rovnako ako deti, niekedy nevedia, ako sa zachovať. Preto môžu byť Empati karty inšpiráciou aj pre nich.

V čom sú Empati karty výnimočné?

• interaktívne rozširujú slovnú zásobu a rozvíjajú kritické myslenie,
• učia vedome vnímať a pomenovávať vlastné pocity a potreby, ako aj pocity a potreby iných ľudí,
• ukazujú, ako efektívne pracovať so svojou mysľou a prežívaním,
• ponúkajú spôsoby, ako riešiť náročné situácie,
• pomáhajú rozvíjať komunikačné zručnosti smerom k rešpektu a láskavosti.

Rozlúčim sa slovami autorky Evy Lorenzovej. Ten, kto si vie dostatočne všímať svoje vnútro a vnímať súvislosti do hĺbky, má možnosť ovplyvňovať svoje prežívanie a správanie. Empatii, porozumeniu a láskavosti sa učíme celý život, krok za krokom. Empati karty predstavujú jednu z možností, ako podporiť svoje deti na tejto ceste tak, aby sa z nich stali uvedomelí a láskaví dospelí so schopnosťou vytvárať si a udržiavať napĺňajúce vzťahy.

https://www.edual.sk/empati-karty-150

***

Máte pochybnosti o tom, či vychovávate svoje dieťa správne?

Ďalšie články na rôzne výchovné témy nájdete tu: https://www.edual.sk/clanky

Cesta do nášho e-shopu s knihami pre rodičov vedie tadiaľto: https://www.edual.sk/pre-rodicov